Damas Gruska vo svojej recenzii porovnáva dve výstavy Svätopluka Mikytu, staršiu Variabilita turba a aktuálnu s názvom Tlač. Pričom k tej súčasnej sa vyjadruje, že Mikyta nepovolil uzdu démonom pri kreovaní a ostal pri fascinácii grafickým jazykom ako takým.
Pohľad do expozície v galérii Krokus v rámci výstavy Tláč od Svätopluka Mikytu.
Na železo
Vo svojej „materskej“ galérii vystavuje Svätopluk Mikyta pomerne často. Zvykli sme si aj na to, že kladie dôraz i na do detailov koncepčne premyslenú a realizovanú inštaláciu. Zavesiť na stenu, čo ako sofistikovane, zďaleka nie je jediná možnosť. Napríklad v inštalácií Variabilita turba (2014) ostali steny prázdne a vystavené diela, chránené sklom, pokryli pochôdzu podlahu. Dominantný prvok inštalácie jeho prebiehajúcej výstavy v sebe nečakane spája niekoľko explicitných i jednu implicitnú tému jeho tvorby. Tlač ako (z)mechanizovaný spôsob nanášania farieb, prvok náhody, recyklovanie a nájdenie nového, nečakaného použitia v nečakanom kontexte.
Svätopluk Mikyta: Posledná kniha, 2017
A ešte je tu BANSKÁ ST A NICA, Contemporary, projekt Zuzy Bodnárovej a Svätopluka Mikytu, kultúrne centrum v Banskej Štiavnici. Neleží niekde v epicentre „štiavnického gýču“, ale na jej okraji, v inšpiratívnejších zvyškoch jej priemyselnej časti. A práve odtiaľ priniesol dve dlhé železné natieračské kozy. Rokmi používania sa na nich navŕšila hrubá vrstva farieb, taká bizarná hmota, že sa sama stala inšpiráciou pre zachytenie jej detailov (Antiorganický povrch I. – IV., 2017 acetónová pretlač na papier). Z diaľky mi pripomenuli práce Lucie Papčovej, ktoré vznikli v okolí Štiavnice. V obmedzenej škále sivej (oba konce spektra sú zastúpené minimálne) však nie sú koruny stromov či iná vegetácia, ale útvary neorganického pôvodu. Len hĺbka ostrosti prezradí, že máme pred sebou (takmer) makrofotografie.
Svätopluk Mikyta: Antiorganický povrch I.-IV., 2017 (acetónová pretlač na papier)
Samotnú tlač ešte lapidárnejšie evokuje stôl s grafickým lisom a ostatným nevyhnutným vybavením. Vernisážový návštevník si na ňom mohol vytlačiť (podstatnú časť) kurátorovho textu. Na stenách ešte visia „rozlámané“ či skôr rozobraté polaroidové snímky, deštrukcia jedinej „originálnej kópie“ (No Chance Abstraction I. – IV., 2003–2017, polaroid). V menšej, hornej časti galérie vystavuje objekt Posledná kniha (2017) a dve série Nič (2016, fotogram linorez) a Postindustrial I. – IV. (2014-2017, frotáž, monotype, linorez, kresba).
Pohľad do expozície v galérii Krokus v rámci výstavy Tlač od Svätopluka Mikytu.
Samotné kozy majú funkčné využitie, no nesú i symbolické posolstvo. Sú podstavcom, industriálnym piedestálom. Na ňom sklo, dve autorské knihy, fotografie a tlače. Čosi z toho priamo alebo nepriamo odkazuje k železu a farbe dole. Čosi ani nie. Autorská kniha Zeitgeistlos je esenciou Mikytových autorských stratégií. Fascinácia tlačou. Autorskou technikou i polotovarom na ďalšie spracovanie. Reprodukčným procesom. Na jednej strane ako prostriedkom strojovej (re)produkcie, ale i východiskom pre osobné zásahy, využívajúce rovnako náhodu ako premyslený postup. Materiálom pre koláž, ale aj intervencie. Ostatne, aj tento materiál sám môže byť náhodným objavom.
Svätopluk Mikyta: Nič, 2016, (fotogram linorez)
Tlač ako masovokomunikačný prostriedok a teda ideologický nástroj. No je tu však ďalší rozmer, ktorý túto funkciu tlače, zdá sa mi, ako divákovi politickému, postupne „vytláča“. Je ním fascinácia grafickým jazykom ako takým a jeho estetizácia. Ak na začiatku odkazovali jeho práce k Bauhausu, po formálnej i obsahovej stránke, vrátane politicky výbušného náboja, teraz experimentovanie začína nadobúdať čím ďalej tým uhladenejšiu podobu. Niekdajšie využívanie starých, vo svojej podstate propagandistických (prinajmenšom propagačných) fotografií z rôznych masových akcií (zvlášť športových) teraz akoby strácalo na údernosti. Začína byť príliš čistý, uhladený, „salonfähig“. Démonov drží čoraz viac na uzde. Ideológie sa dostávajú až do ďalších plánov a v tom prvom má navrch formalizmus. Vpád brutality sa nekoná. Nebol by na škodu. Ešteže to zachraňujú dlhé kusiská želiez. Nesú stopy rokov práce. Inej práce. Iného zápachu farieb, iného prostredia než je to ateliérové či galerijné. Ako symbol práce, ktorá sa postupne stráca, zanecháva za sebou armádu nepotrebných. To musela byť iná špeditérska misia, z priemyselného okraja Štiavnice doteperiť dva absurdné kusy železa do centra Bratislavy, len pár metrov od prezidentského paláca. Viem si predstaviť aj tie manévre na úzkom dvore galérie. Teraz tam stoja ako výzva a pripomienka. Ako keby si autor uvedomil, že ceste estetizácie a formalizmu, graficky čistým hrám, musí niečo postaviť. Prinajmenšom na „ničom“ ich postaviť.
Svätopluk Mikyta – TLAČ/ PRESS / kurátor výstavy: Tomáš Pospiszyl / Krokus, Námestie 1. Mája 3, Bratislava / 25. 4. 2017 – 3. 6. 2017
Vedieť, vidieť, maľovať (sklo ako plátno) / vystavujúci umelci: Josef Divín, Žofia Dubová, Paula Chrenková, Igor Kováč, Dávid Kurinec, Matej Lacko, Kristína Ligačová, Palo Macho, Svätopluk Mikyta, Petra Molnárová, Ján Mýtny, Kazushi Nakada, Michael Rogers, Zuzana Skalická, Michaela Spružinová, Richard Szabados, Ivana Šáteková, Patrícia Šichmanová / kurátori: Sylva Petrová, Palo Macho / galéria Medium / vernisáž: 5. 7. 2017 o 17:00 hod / trvanie výstavy: 6. 7. – 23. 7. 2017
Kostru výstavy tvoria práce študentov, niektorých dnes už absolventov vedených umelcom Palom Machom v rámci koncepcie predmetu Maľba na sklo na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.
Jedná sa o solitérne autorské diela, které vznikli na podklade rôznych tém a techník často v kombináci s inovatívnymi prostriedkami. Nájdeme tu diela maľované transparentnými farbami na ploché sklo, kresbu sklenými púdrami, perokresbu emailem, listrami, ztavované sklo, transfery fotografií na sklo, práce v spojení s výšivkou-sklený podklad utavený z tyčiniek, digitálnu maľbu na monitor, ktorej výsledkom je video.
V rámci širokého edukačního programu v médiu skla na VŠVU v Bratislave je zameranie na maliarske experimentálne práce tejto kvality a rozsahu unikátne a to i v mezinárodnom merítku. Preto je výstavený súbor doplnený dielami daľších výtvarníkov, ktorí sa tejto disciplíne venujú.
Významné je zaradenie diel umelcov , ktorí pôsobia na prestížnych školách so sklárskými programami v zahraničí. Je to napríklad Josef Divín zo SUPŠ v Valašském Meziřicí (ČR), japonský sklár Kazushi Nakada z Aalto – School of Arts, Design and Architecture (Finsko), Michaela Spružinová z UTB ve Zlíně v atelieri Dizajn skla (ČR) alebo Michael Rogers pôsobiaci na japonskej Aichi University a teraz ako professor na Rochester Institute of Technology v New Yorku (USA).
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Jan Čumlivski, Katarína Hrušková a Peter Puklus, Palo Čejka, Svätopluk Mikyta, Tomáš Klepoch / Od knihy ku knihe / Galerie TIC: Galerie U Dobrého pastýře / Brno / 20. 9. – 28. 10. 2017
1. ročník udeľovania Ceny RGS – BIELA KOCKA 2016 / Berlinka SNG Bratislava / 20. 11. 2017 o 14:00 h
Biela Kocka
1. ročník udeľovania Ceny Rady galérie Slovenska – BIELA KOCKA za prínos v oblasti galerijných činností za rok 2016 sa uskutoční v Berlinke SNG Bratislava, dňa 20. 11. 2017, pondelok, o 14:00 hod.
Ceny RGS budú udelené odborníkom (jednotlivcom / autorskej skupine) za víťazné projekty nominované v nasledovných kategóriách:
a/ edičný projekt – odborná publikačná činnosť
b/ kurátorský projekt
c/ edukačný projekt
d/ mimoriadny projekt – reštaurovanie
Nominované projekty realizované na pôde členských zbierkotvorných galérií RGS posudzovala odborná porota v zložení: Ján Kralovič, Zuzana Labudová, Hana Hudcovičová Lukšů, Peter Megyeši, Miloslava Borošová Michalcová, Svätopluk Mikyta, Jana Németh
Motiváciou novej ceny udeľovanej odborníkom (jednotlivcom / autorskej skupine) je nielen uznanie v odbornej činnosti, ale tiež originálny a hodnotný artefakt ceny navrhnutý známym slovenským dizajnérom a vizuálnym umelcom Patrikom Illom. V neposlednom rade prináša ocenenie aj ďalšie možnosti odbornej spolupráce a ponuky rezidencií zo strany členských galérií RGS.
Podujatie je prístupné na pozvánku.
Zloženie poroty
Ján Kralovič (*1984) vyštudoval Dejiny umenia a kultúry na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. V rokoch 2012 – 2016 pôsobil ako vedecko-výskumný pracovník na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V súčasnosti pôsobí na Katedre dejín a teórie umenia VŠVU, kde prednáša dejiny slovenského umenia 20. storočia, dejiny nových médií a vedie semináre zamerané na teóriu a interpretáciu umeleckého diela. Pravidelne publikuje v odborných časopisoch (Jazdec, Ostium, FlashArt, artalk.cz, Profil, Vlna a i.) recenzné príspevky, odborné texty a vedecké štúdie o neo-avantgardom a súčasnom umení. V roku 2014 mu vyšla publikácia: Teritórium ulica (Umenie akcie v mestskom priestore v rokoch 1965 – 1989 na Slovensku). Začiatkom roku 2017 publikoval monografiu zameranú na bytové výstavy a aktivity v období normalizácie pod názvom Majstrovstvo bez víťaza.
Zuzana Labudová (*1974) vyštudovala dejiny a teóriu umenia na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde neskôr ukončila aj doktorandské štúdium (r. 2010). Pôsobí ako odborný radca na Krajskom pamiatkovom úrade v Košiciach a je externým vyučujúcim dejín umenia na Katedre teórie a dejín umenia Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach. Venuje sa dejinám a teórii architektúry so zameraním na 19. storočie, pamiatkovej ochrane, dejinám dizajnu a súčasnému dizajnu, kritike, výskumu architektúry a príležitostne aj kurátorskej činnosti. Publikovala v odbornej literatúre, periodikách (ARS, ARCH, Pamiatky a múzeá, Architektúra&Urbanizmus, Designum, Flash art, Profil, RUD) a spolupracovala na viacerých knižných publikáciách a katalógoch.
Hana Hudcovičová Lukšů (*1976) absolvovala v odboroch sociológia a andragogika na Univerzite Palackého v Olomouci, popri/po štúdiu sa vzdelávala tiež v oblasti arteterapie a v postupoch efektívneho učenia detí, ktoré ju nakoniec doviedli k výchove umením a galerijnej pedagogike. Je spoluzakladateľkou občianskeho združenia Truc sphérique, ktoré v Žiline vytvorilo a prevádzkuje kultúrne priestory Stanica Žilina-Záriečie a Nová synagóga. V rámci združenia sa systematicky venuje najmä programu pre deti, rodiny a školy a tvorbe projektov v tejto oblasti. S obľubou hľadá a realizuje možnosti ako predstavovať súčasné umenie deťom a najradšej experimentuje so situáciami, kde sa rovnocenne kombinuje naivita a spontánosť detí s profesionalitou dospelých umelcov či iných odborníkov.
Peter Megyeši (*1985) vyštudoval dejiny a teóriu umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. Absolvoval študijné pobyty na FF UK v Prahe (2010/2011) a na FF MU v Brne (2013). Doktorandské štúdium ukončil na Katedre dejín a teórie umenia TU v roku 2014. Pôsobí ako odborný asistent na Katedre teórie a dejín umenia Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach a vedecký pracovník Ústavu dejín umenia SAV v Bratislave. Venuje sa najmä umeniu obdobia stredoveku, emblematike a súčasnému umeniu.
Miloslava Borošová Michalcová (*1973) vyštudovala Dejiny a teóriu umenia na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity v Trnave. V rokoch 1997 až 2003 pôsobila v Stredoslovenskom múzeu v Banskej Bystrici v pozícii historičky umenia. Od roku 2003 do roku 2015 pôsobila na Krajskom pamiatkovom úrade Žilina, kde sa venovala hnuteľným a nehnuteľným pamiatkam výtvarného charakteru v žilinskom kraji. Metodicky usmerňovala mnohé reštaurátorské obnovy pamiatok. Od roku 2013 prednáša Dejiny umenia na Pedagogickej fakulte UMB v Banskej Bystrici. Dlhodobo spolupracuje na reštaurátorských a pamiatkových výskumoch (s pôsobnosťou na strednom a východnom Slovensku), spolupracuje na výstavách a venuje sa znaleckej činnosti v odvetviach výtvarné umenie, pravosť umeleckých diel a sakrálne predmety.
Svätopluk Mikyta (*1973) absolvent VŠVU v Bratislave, študoval na Štátnej akadémii výtvarných umení v Stuttgarte, v rokoch 2001-2002 bol štipendiátom DAAD na UDK Berlin (SRN). Je laureátom Ceny Oskára Čepana 2008 a Strabag Art Award 2011. Na FaVU VUT v Brne vedie Ateliér kresby a grafiky. Spolu so Zuzanou Bodnárovou vedie od r. 2008 OZ Štokovec a otvorenú platformu BANSKÁ ST A NICA v industriálnych priestoroch železničnej stanice v Banskej Štiavnici, ktorá tvorí zázemie pre široké spektrum kultúrnych aktivít.
Jana Németh (*1987) vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Začínala v rádiu Devín, od roku 2010 bola redaktorkou denníka SME na oddelení kultúry. Od januára 2015 píše pre Denník N najmä o umení, dizajne a architektúre. Od januára 2017 prebrala po Dušanovi Buranovi štafetu rubriky Na východ od raja v českom magazíne Art & Antiques.
Svätopluk Mikyta / Tieň Ornamentiany alebo Umbra Ornamentianae / Kurátor: Peter Milčák / Galérie mesta Levoča / Levoča / 19.1.2018 o 18 hod
Autor patrí k najvýznamnejším slovenským grafikom strednej generácie, študoval na VŠVU v Bratislave a ABK v nemeckom Stuttgarte. Zrealizoval početné výstavy doma i v zahraničí, za svoju tvorbu získal prestížnu Cenu Oskára Čepana (2009) a Strabag Art Award (Viedeň, 2011). Pri realizácii výstavy s názvom Umbra Ornamentianæ, teda Tieň Ornamentiany, vychádza autor z konkrétnej historickej interiérovej podoby miestností galérie, umiestňuje do nej svoje rozmerné ornamentálne čiernobiele fotogramy, ktoré sú v podstate fotokresbou tieňom, vyvažuje ich monochromatickými tlačami rôznych farieb a dopĺňa grafickými listami. Ako vraví sám autor, v galérii „sa dielo stáva súčasťou špecifických priestorových architektonických a kompozičných celkov, ktoré dotvárajú – podporujú – komunikujú obsahy mojich prác.“
#OK – XII. Trienále Malého Objektu a Kresby / Vystavujúci autori: Hynek Alt, Jana Bernartová, František Demeter, Barbora Fastrová & Johana Pošová, Matej Gavula, Juraj Gábor, Ján Gašparovič, Julia Gryboś & Barbora Zentková, Vladimír Havrilla, Dominik Hlinka, Anetta Mona Chisa & Lucia Tkáčová, Ladislav Jezbera, Kristína Kandriková, Dorota Kenderová & Jaro Varga, Jaroslav Kyša, Denisa Lehocká, Stano Masár, Lucie Mičíková, Svätopluk Mikyta, Juraj Mydla, Jaromír Novotný, Slavomíra Ondrušová, Jan Pfeiffer, Jan Poupě, Juraj Rattaj, Jakub Roček, Anna Ročňová, Tomáš Roubal, Tereza Příhodová, Milan Tittel, Dana Tomečková, Martin Vongrej / Kurátori: Mária Janušová & Erik Vilím / Galéria Jozefa Kollára / Banská Štiavnica / Výstava potrvá od 22. 6. do 16. 9. 2018
#OK
XII. TRIENÁLE MALÉHO OBJEKTU A KRESBY
Vystavujúci autori: Hynek Alt, Jana Bernartová, František Demeter, Barbora Fastrová & Johana Pošová, Matej Gavula, Juraj Gábor, Ján Gašparovič, Julia Gryboś & Barbora Zentková, Vladimír Havrilla, Dominik Hlinka, Anetta Mona Chisa & Lucia Tkáčová, Ladislav Jezbera, Kristína Kandriková, Dorota Kenderová & Jaro Varga, Jaroslav Kyša, Denisa Lehocká, Stano Masár, Lucie Mičíková, Svätopluk Mikyta, Juraj Mydla, Jaromír Novotný, Slavomíra Ondrušová, Jan Pfeiffer, Jan Poupě, Juraj Rattaj, Jakub Roček, Anna Ročňová, Tomáš Roubal, Tereza Příhodová, Milan Tittel, Dana Tomečková, Martin Vongrej
Kurátori: Mária Janušová & Erik Vilím
Architekt výstavy: Jakub Kopec
Vizuálna identita výstavy: pinchof_
Miesto konania: Galéria Jozefa Kollára, Nám. Sv. Trojice 8, 969 01 Banská Štiavnica
Vernisáž výstavy: piatok, 22. 6. 2018, 18:00 hod.
Výstava potrvá do 16. 9. 2018
Súčasná ekologická kríza, globálne otepľovanie, zmena klímy, vymieranie celých ekosystémov, hromadenie odpadu a znečisťovanie planéty, to všetko v posledných rokoch vzbudilo kritické uvažovanie o ľudskej prítomnosti na Zemi. Nastala celková premena sveta, ktorá so sebou priniesla nevyhnutnú potrebu definovať nové geologické obdobie – antropocén, reflektujúci deštruktívne zásahy človeka do prírody. Kritika týchto ľudských aktivít, negatívne ovplyvňujúcich biologické procesy, podnietila vznik súdobých filozofických konceptov, ktoré prehodnocujú doterajšiu pozíciu človeka ako meradla všetkých vecí a stredobodu kozmu. Tieto tézy súvisia s technologickým pokrokom; sú dôsledkom akcelerovaného vývoja digitálnych technológií, kedy sa stroj, počítač či robot postupne stáva samostatnou (mysliacou) entitou. Operácie nových médií sa tak stávajú čoraz autonómnejšími nástrojmi súčasného kapitalizmu.
Podľa teórie špekulatívneho realizmu a objektovo orientovanej ontológie by sme sa mali pokúsiť skúmať svet bez nás, bez ľudí, mimo antropocentrickej perspektívy a vnímať ho ako komplexný celok, zložený z množstva vzájomne prepojených objektov. Všetko je len objekt. Nové filozofické hnutia zároveň ohlasujú zmenu estetickej paradigmy – subjekt vs. objekt nahrádza objekt vs. objekt. Objekt žije vlastným životom – v určitom vzťahu k iným objektom, avšak nezávisle od ľudskej percepcie či interpretácie.
Koncepcia Trienále malého objektu a kresby premieta uvedené nové spôsoby uvažovania o svete do súčasného umenia. Špekulatívne myslenie v nás determinuje nutnosť klásť si základné ontologické otázky, na ktoré sa usilujeme odpovedať prostredníctvom výstavnej prezentácie: Čo všetko môžeme považovať za objekt? Existuje objekt nezávisle od svojej lineárnej ontológie – existencie? Ako k nám objekty v súčasnosti prehovárajú? Aký je vzťah identity objektu a materiálu? Ako dokáže materiál komunikovať o čase, pohybe, priestore, zvuku? Je možné aj živý organizmus chápať ako objekt? Je digitálne médium a virtuálna realita takisto objektom? Kedy sa ním stáva kresba? Ako sa v dnešnej dobe zmenila pozícia média kresby – tradičného remesla, ktorého brilantné ovládanie sa v dejinách umenia vyžadovalo od každého umelca? Je ešte vôbec možné striktne diferencovať hranice medzi jednotlivými médiami?
Predkladaný kurátorský projekt má dve roviny. Vo všeobecnejšom zmysle chápeme koncepciu výstavy vo význame prehliadky salónneho typu. Z dôvodu takéhoto výstavného formátu a s cieľom vytvoriť istý rozmanitý komplex sme vybrali vyše tridsať súčasných vizuálnych umelcov, pôsobiacich na Slovensku i v Česku. Ťažisko pritom kladieme najmä na mladšiu a strednú generáciu autorov. Výber diel odzrkadľuje našu intenciu prezentovať publiku nie príliš známe polohy tvorby jednotlivých predstaviteľov, ako aj ambíciu predstaviť mladých autorov, ktorí doposiaľ neboli etablovaní na umeleckej scéne. V druhom, bližšie vymedzenom rámci ide o kurátorský projekt, skúmajúci špecifickú problematiku. Naša koncepcia sa odvíja od najsúčasnejších filozofických hnutí, ktorými sú špekulatívny realizmus a objektovo orientovaná ontológia. Výstava si dáva za cieľ aplikovať tézy uvedených filozofických prúdov na aktuálne vizuálne prejavy z domácej a českej umeleckej produkcie.
XII. Trienále malého objektu a kresby nadväzuje na intenciu predchádzajúceho ročníka (kurátori Zuzana Bodnárová & Svätopluk Mikyta), kedy sa trienále v minulosti chápané ako prehliadka tvorby lokálnych autorov aktualizovalo na prezentáciu výrazných predstaviteľov súčasného vizuálneho umenia. Názov výstavy #OK tvoria začiatočné písmená oboch médií, na ktoré je projekt cielený a zároveň sa jedná azda o najrozšírenejšiu komunikačnú skratku na svete. Symbol hashtag v titule používame zámerne, a to v zmysle poukázania na súčasný jazyk sociálnych sietí a heslovitú komunikáciu virtuálneho prostredia.
#OK / XII. Trienále malého objektu a kresby /Vystavujúci autori: Hynek Alt, Jana Bernartová, František Demeter, Barbora Fastrová & Johana Pošová, Matej Gavula, Juraj Gábor, Ján Gašparovič, Julia Gryboś & Barbora Zentková, Vladimír Havrilla, Dominik Hlinka, Anetta Mona Chisa & Lucia Tkáčová, Ladislav Jezbera, Kristína Kandriková, Dorota Kenderová & Jaro Varga, Jaroslav Kyša, Denisa Lehocká, Stano Masár, Lucie Mičíková, Svätopluk Mikyta, Juraj Mydla, Jaromír Novotný, Slavomíra Ondrušová, Jan Pfeiffer, Jan Poupě, Juraj Rattaj, Jakub Roček, Anna Ročňová, Tomáš Roubal, Tereza Příhodová, Milan Tittel, Dana Tomečková, Martin Vongrej / Kurátori: Mária Janušová & Erik Vilím /Architekt výstavy: Jakub Kopec / Galéria Jozefa Kollára / Banská Štiavnica / Výstava potrvá od 22. 6. do 16. 9. 2018
Dvojica mladých kurátorov, Mária Janušová a Erik Vilím pripravili trienále malého objektu a kresby pre regionálnu Galériu Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici. Inšpiráciu koncipovania výstavy našli v súčasných filozofických prúdoch – objektovo orientovaná ontológia a špekulatívny realizmus. Čo hovoria objekty sami o sebe? Aký je vzťah identity objektu a materiálu? Ako k nám prehovárajú? Ako ich interpretuje regionálny divák? Nie len nad týmito otázkami sa zamýšľa Ján Kralovič vo svojom texte, pričom sa mu zdá problematické koncipovať výstavu na základe dopredu zvolenej filozofickej stratégie. Uvádza, že by to malo fungovať presne naopak od objektu k ideovej koncepcii. Príkladom toho môže byť aj fakt, že pre autora textu je najvýraznejším „dielom“ architektonické riešenie výstavy, ktoré paradoxne v katalógu nie je uvedené ako umelecké dielo.
Objekt je objekt je objekt
XII. Trienále malého objektu a kresby / Galéria Jozefa Kollára Banská Štiavnica
XII.Trienále malého objektu a kresby pod názvom #OK si kladie ambicióznu úlohu skúmania možností výpovede umeleckého objektu, jeho hraníc ako aj vzťah materiálovej formy k významu diela. Problémy, ktoré sú v kurátorskej praxi a pri tvorbe umeleckých diel vždy prítomné, kurátori Mária Janušová a Erik Vilím akcentujú a explicitne formulujú v texte k výstave. Na pomoc si prizývajú uvažovanie nad objektom v ovplyvnení aktuálnymi filozofickými prúdmi, predovšetkým špekulatívnym realizmom a objektovo orientovanou ontológiou. Výstava nadobúda špekulatívny (z lat. speculāri – pátrať, skúmať, bádať) základ. Ten je postavený na vymedzení možností umeleckého objektu, ktorého zavŕšenie nie je v diváckom vnímaní, ale existuje aj mimo ľudskej percepcie. Ak rozumiem kurátorskej stratégii správne, výstava sa snaží hľadať dôsledky objektov (t.j. čo objekty hovoria o sebe a svete, čoho sú dôsledkom, ale i to, aké dôsledky prinášajú) a sústredí sa viac na objekt o sebe ako na divácky interpretačný vzťah k jednotlivým dielam.
Pokiaľ ste v Galérii Jozefa Kollára už niekedy boli, ihneď vás zaujme premena priestoru. Architekt výstavy Jakub Kopec odstránil stálu expozíciu Edmunda Gwerka – všetky vitríny a paravány – a spätne ich použil na vybudovanie „topograficky“ zvlnenej podlahy. Koberec, ktorý konštrukciu prekrýva svojim vizuálom vytvára alúziu na prostredie regionálnych galérií, ale zároveň „sochárskym“ stvárnením vstupuje do tohto prostredia až modernisticky radikálne. Architektúra vytvára motív spoločnej platformy pre diela a zároveň reaguje na prostredie Banskej Štiavnice a okolitej hornatej krajiny. Model odstránenia je nahradený modeláciou a vytvorením pocitu prechodu či putovania galériou. Zásah považujem za jedno z najvýraznejších „diel“ hoci nie je v sprievodcovi uvedené ako vystavený objekt.
Výstava prezentuje 28 autoriek a autorov a 4 autorské dvojice. Podstatným východiskom bolo uviesť diela, ktoré vznikli priamo pre výstavu na základe oslovenia a výberu umelkýň/umelcov. Ideová koncepcia vychádzajúca zo špekulatívneho realizmu sa objavuje už v texte adresovanom autorkám/autorom . To svedčí o iniciatíve budovať tematický rámec od počiatku, teda nie ex post alebo selektívnym výberom už existujúcich diel. Táto stratégia sa objavuje v našom prostredí zriedkavo a prináša so sebou i riziko. Pozitívnou stránkou trienále je ochota riskovať, budovať výstavu systematicky a zároveň sa pustiť do inštalačných a architektonických riešení, ktoré prekračujú skúsenosti a často i možnosti regionálnej galérie. Sviežim gestom podporuje tohtoročný formát výstavy aj grafický vizuál o ktorý sa postaralo grafické štúdio pinchof_.[1]
Podstatou výstavy je to, čo môžeme vidieť. Dôležitým nástrojom poznania či vizuálneho zážitku je spôsob, akým diela „prehovárajú“. Mojou snahou bude reflektovať nakoľko je trienále schopné vyvolať koncentráciu na objekty a sústrediť pozornosť na ich zmysel a funkciu. „Backround“ filozofickej tézy, odvolávajúcej sa na špekulatívny realizmus je z môjho hľadiska ťažko odčítateľný. Objavujú sa síce diela, unikajúce symbolizácii a pracujúce s objektom v jeho „nahote“ alebo s objektivizujúcimi činiteľmi prírodných zákonov, s vedeckým jazykom či exaktnosťou. Na druhej strane je v skupine artefaktov prítomný princíp metaforizácie. Subjektívne gesto, skutočnosť pretvárajúci alebo estetizujúci zásah je dôležitým aspektom umeleckej práce. Umelecké objekty sú nástrojom, akým sa veci ukazujú subjektu ako niečo, čo prekračuje hranice materiálového objektu a označuje aj čosi iné (proces semiózy). Umelecký objekt reprezentuje. Mám dojem, že výstava sa pokúša presunúť dôraz od konotatívnej funkcie diel smerom k tomu, čo americká filozofka Jane Bennettová nazýva silou vecí: zvláštnou schopnosťou neživých vecí oživovať, jednať a vytvárať dôsledky a to často dôsledky subtilné a dramatické.[2] Špekulatívny realizmus sa snaží objekty izolovať a akcentovať skôr ich denotatívnu funkciu. Alebo inak: snaží sa uniknúť konštatovaniu, že objekty sú utvárané predovšetkým svojimi vzťahmi a zdôrazňovať predovšetkým ich autonómiu a neredukovatelnosť. V prípade umeleckých diel, teda špecifických objektov, ktoré pracujú s kontextom a často zdôrazňujú subjektívnu úlohu autora (a často aj vnímateľa) sa mi zdá tento spôsob koncipovania pomerne komplikovaný.
Už v 60. rokoch sa v umení minimalizu objavuje snaha pripútať divácky pohľad priamo k objektom. Americký historik umenia Michael Fried v texte Umenie a objektovosť (1967) hovoril o divadelnosti minimalistického umenia a o prézentnosti objektu, pri ktorom si ako divák uvedomujem chvíľu „tu a teraz“.[3] Objekty majú v sebe naliehavosť a sú odkázané na vnímanie. Dôraz vety „byť videný“ presúva Fried skôr na tvrdenie „byť vidiaci“ a podstatnou je divákova „premena“ jeho zotrvanie v pohľade. Z hľadiska vnímania sme vždy „uväznení“ vo vlastnej perspektíve, sme neschopní pozorovať svet z nejakého iného miesta, iba „zo seba“. Svet je v tomto ponímaní interpretovateľný. Je taký, ako ho vnímame, a ako ho dokážeme sprostredkovávať. Teória špekulatívneho realizmu hovorí o nezávislosti sveta a vecí v našej perspektíve odmieta Kantovu tézu o poriadku sveta, ktorý je založený na tom, ako sú naša myseľ, ale aj jazyk a kultúra štruktúrované. Filozof Steven Shaviro hovorí, že realita je podivnejšia než si vôbec dokážeme predstaviť. Veci sa nikdy neprispôsobia predstavám, ktoré o nich máme. Svet nezodpovedá našim kognitívnym predstavám a človek nie je mierou všetkých vecí.[4]
Čím diela a ich zostavenie v expozícii približujú východisko vo filozofickej špekulácii? Z môjho pohľadu dochádza k neustálemu súpereniu medzi dielami a snahou zasadiť ich do teoretických téz, ktorým sa samotné umelecké objekty trochu bránia. A to predovšetkým tie, ktoré pracujú práve s kontextom (napr.: J. Gryboś & B. Zentková: Bez názvu, 2018), odkazom na inokultúrne východiská (napr.: S. Ondrušová: V.O, 2016 – 016), s nadsázkou či humorom (napr.: T. Roubal: Sick, 2016, J. Gašparovič: Citlivka obyčajná), nápaditou prácou s readymadom (S. Masár: Still Going On /From Duchamp´s Fountain series/, 2017) alebo citáciou (V. Havrilla: V Mondrianovskej nálade, 2018).
Intuitívne prechádzanie výstavou odhaľuje záujem kurátorov o najaktuálnejšie témy. Tie vychádzajú zo snahy porozumieť komplikovanosti sveta. Človek už nie je mierou všetkých vecí. Technologický pokrok ovplyvňuje, či dokonca sprostredkúva náš vzťah k realite. Sme nútení nanovo definovať svoje postavenie vo svete a hľadať riešenia prežitia v dobe ekologického a environmentálneho ohrozenia. V dobe antropocénu stojíme sami pred sebou, nemáme na koho zvaliť vinu.
Viacero autoriek a autorov sa dielami dotýkajú týchto citlivých miest. Vzťahujú ich k javom, ktoré viac ako k subjektívnemu konštatovaniu odkazujú k hľadaniu príčin. Objavujú sa diela, ktoré cez fyzikálne javy subverzívne podkopávajú vieru v človeka, ktorému je všetko podriadené, ktorý je centrom, okolo ktorého sa všetko točí (J. Kyša: Busta, 2018), diela poukazujúce na biologické procesy (D. Kenderová & J. Varga: Je toho viac, 2018), na vzťah technológie a kreativity (D. Hlinka: Autoportrét, 2018) alebo technologického pokroku vo vzťahu k osobnej slobode či revolúcii (A. Mona Chişa – L. Tkáčová: Proroctvo vecí, 2017).
Špecifickou skupinou diel, reprezentujúcich kurátorský záujem o zintenzívnené vnímanie sú práce, ktoré narábajú s efemérnosťou, krehkosťou, indexovými znakmi. V týchto prácach sa akcentuje napätie medzi stabilitou a labilitou (D. Tomečková: Bez názvu, 2018), dielo vymedzuje pohľad a preosieva ho tak, aby došlo k uvedomeniu si ako je obraz – objekt zhotovený (J. Novotný: Bez názvu, 2016). Alebo sa obraz vytráca a rám sa formuje do podoby variabilne premenlivej konštrukcie (F. Demeter: 178 x 90, 2013/2018). Subtílne, organicky vyznievajúce formy (D. Lehocká: Bez názvu, 2014) sa striedajú s objektmi, ktoré pracujú skôr s digitálnou estetikou – obrazmi displejov ako ponáškami na monochromatické minimalistické diela (J. Bernartová: Remediation REM #4, 2017-2018). Dôraz na materiálové napätie (K. Kandriková: Vidíte veci,ktoré tam nie sú a nevidíte tie, ktoré tam sú, 2018) sa v iných artefaktoch nahrádza priestorovou (Svätopluk Mikyta: Dva začiatky – dva konce, 2016 ) či tieňovou kresbou (J. Roček: Principie I., 2017).
Môj vedome schematický a selektívny prehľad diel poukazuje na ich rôznorodosť.Výber je citlivý a pokrýva variabilné stratégie, ktoré sa v rámci česko-slovenskej scény objavujú. Kurátorom sa podarilo vybrať autorky/autorov, ktorí „mondénny“ charakter, ktorý sa so salónnymi prehliadkami spája, podkopávajú. Prezentujú diela, ktoré predstavujú výrazné solitéry. Ako už bolo povedané výrazným momentom je architektonické riešenie, ktoré zdisciplinovalo výstavný priestor.
Problematickejšie sa zdá vyznenie expozície vo vzťahu k textu k výstave. Kurátori sa viac sústredia na snahu vyberať diela na základe dopredu zvolenej stratégie. Účinnejšia, i keď menej rigidná by bola stratégia vytvárať spoločnú tému na základe diel. Ponechať umelecké artefakty „prehovárať“ a formovať ideovú koncepciu až na základe kontaktu s nimi. Jednoduchšie: pracovať s dielami spôsobom, ktorý sa im nesnaží vtláčať určité filozofické pozadie a skôr tému abstrahovať na základe ich charakteru. To je prirodzene náročnejšie s rozširujúcim sa počtom exponátov. V prípade takto nastavených výstavných formátov (bienále, trienále, prehliadky zamerané na určitý umelecký žáner…) vidím možnosť skôr vo vytváraní tematických okruhov výstavy alebo vo voľnejšom, otvorenejšom prístupe k dielam s priznaným rešpektovaním ich rôznorodosti. Pripomienka nie je napádaním tohto prístupu skôr upozornením na obtiažnosť takto (špekulatívne) zvolenú stratégiu uspokojivo naplniť.
Na tohtoročnom XII. Trienále malého objektu a kresby (kde sa však kresba takmer úplne vytratila) hodnotím pozitívne iniciatívu kurátorov premeniť priestor galérie a vstúpiť do neho výberom diel, ktoré testovali možnosti umeleckého objektu. Z expozície je citeľná veľká dávka energie, ktorá bola do projektu vložená. Žáner komornej plastiky je nahradený umeleckými objektami, skúmajúcimi vzťah k skutočnosti, k materiálnej stránke sveta, k ľudskému vnímaniu a jeho možnostiam. Výstava zároveň nadväzuje na „refresh“ alebo skôr RESET, formátu trienále, ktorý v roku 2015 započali Svätopluk Mikyta a Zuzana Bodnárová. Dvanásty ročník posúva vnímanie objektu smerom k zdôrazneniu jeho autonómie a snahe o vymedzenie svojej (ontologickej) pozície v (umeleckom) svete.
Trienále #OK pred nás stavia dôležité otázky: akým spôsobom sprostredkovať význam prezentovaných vecí, a ako obhájiť dôležitosť súčasného umenia, a to aj v prípade, že sa v komunikácii stretávame s niekým, kto nemá s aktuálnym umením skúsenosť? Jednou z možných stratégií je opustiť metafyzický alebo symbolický jazyk a vnímať umelecké diela ako objekty, ktoré sú súčasťou sveta – sveta vecí. Umenie nás nevytrháva zo skutočnosti. Naopak, navracia nás k hlbšiemu uvedomeniu si pestrosti a rôznorodosti vnemov a nuáns toho, čo nazývame žitou realitou.
Kritickejšie vnímam fakt, že nároky, ktoré sú na diváka kladené sú pomerne veľké, ale nástroje priblíženia významu diel sú limitované. Absentuje metodicky prepracovanejší nástroj objasnenia diel a ich výberu. Aj vzhľadom k prostrediu (turistická lokalita, regionálny charakter galérie) by som uvítal stručné komentáre k dielam či kontextu tvorby autoriek/autorov.[5]
Rovnako dôležitý sa mi v tomto prípade zdá metodický, galerijno-pedagogický program, ktorý by počas výstavy prebiehal v spolupráci s kurátormi a zamestnancami galérie. Takto sa mnohé otázky prítomné už v kurátorskom texte[6] rozrastajú a môžu v konečnom dôsledku viesť k upevneniu skepsy voči súčasnému umeniu. A to by bola škoda, keďže mnohé diela zastúpené na výstave reprezentujú kvalitné podoby aktuálnej umeleckej praxe.
Vystavujúci autori: Hynek Alt, Jana Bernartová, František Demeter, Barbora Fastrová & Johana Pošová, Matej Gavula, Juraj Gábor, Ján Gašparovič, Julia Gryboś & Barbora Zentková, Vladimír Havrilla, Dominik Hlinka, Anetta Mona Chisa & Lucia Tkáčová, Ladislav Jezbera, Kristína Kandriková, Dorota Kenderová & Jaro Varga, Jaroslav Kyša, Denisa Lehocká, Stano Masár, Lucie Mičíková, Svätopluk Mikyta, Juraj Mydla, Jaromír Novotný, Slavomíra Ondrušová, Jan Pfeiffer, Jan Poupě, Juraj Rattaj, Jakub Roček, Anna Ročňová, Tomáš Roubal, Tereza Příhodová, Milan Tittel, Dana Tomečková, Martin Vongrej / #OK / XII. Trienále malého objektu a kresby / Kurátori: Mária Janušová & Erik Vilím /Architekt výstavy: Jakub Kopec / Galéria Jozefa Kollára / Banská Štiavnica / Výstava potrvá od 22. 6. do 16. 9. 2018
Foto: Ján Kekeli
[1] Za „kolaboratívnym inkubátorom“ pinchof_ stoja: Martina Szabóová, David Koronczi, Juraj Mydla a príležitostne Roman Mikláš.
[2] Porov. Bennettová, J.: Síla věcí In: Janoščík, v. – Likavčan, L. – Růžička (eds.), J.: Mysl v terénu. Praha: AVU 2017, s. 109-128
[3] Porov: Fried, M.: Umění a objektovost. In: Pospiszyl, T. (ed.): Před obrazem. Praha: OSVU 1998, s. 47-71
[4] Porov.: Shavirio, S.: Počátky spekulativního realismu – přehled. In: Janoščík, V. (ed.): Objekt. Praha: Kvalitář 2015, s. 47-58
[5] Po dopísaní recenzie (7. august 2018) som bol kurátorom informovaný, že aktuálne pribudol vo výstave text bližšie interpretačne približujúci niektoré diela. Vzhľadom na to, že som recenziou reagoval na videné a aktuálne som už nemal možnosť sa s dodatočným textom zoznámiť, ponechal som ju v pôvodnej podobe.
[6] Citát zo sprievodného textu: „Čo všetko môžeme považovať za objekt? Existuje objekt nezávisle od svojej lineárnej ontológie – existencie? Ako k nám objekty v súčasnosti prehovárajú? Aký je vzťah identity objektu a materiálu? Ako dokáže materiál komunikovať o čase, pohybe, priestore, zvuku? Je možné aj živý organizmus chápať ako objekt? Je digitálne médium a virtuálna realita takisto objektom? Kedy sa ním stáva kresba? (…) Je ešte vôbec možné striktne diferencovať hranice medzi jednotlivými médiami?“
Michal Moravčík & Dalibor Bača, František Demeter, Tomáš Džadoň, Jana Kapelová, Svätopluk Mikyta, Lucia Nimcová, Martin Piaček / United we stand / Kurátorka: Mira Keratová / Stredoslovenská galéria / Banská Bystrica / 15. december 2018 – 31. marec 2019
Pozývame Vás na vernisáž výstavy
UNITED WE STAND
Michal Moravčík.
UNITED WE STAND v Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystrici je prvou časťou výstavy, ktorej druhá časť s názvom DIVIDED WE FALL súčasne prebieha v Novej synagóge Žilina (22. 12. 2018 – 10. 3. 2019). Ide o retrospektívny formát výstavy Michala Moravčíka in memoriam s cieľom predstaviť prvý základný výskum celoživotnej tvorby tohto dôležitého slovenského umelca strednej generácie. Monografický rámec je do istej miery poňatý autorsky kolektívne, s čím korešpondujú aj názvy oboch častí (podľa Moravčíkovho diela By Uniting We Stand, By Dividing We Fall z roku 2005). Na realizácii výstavy sa podieľajú umelci a autorovi blízki priatelia Dalibor Bača, František Demeter, Tomáš Džadoň, Jana Kapelová, Svätopluk Mikyta, Lucia Nimcová, Martin Piaček.
Výstava predstavuje tvorbu Michala Moravčíka, ktorý sa angažoval v mnohých umeleckých a občianskych iniciatívach, vyučoval na viacerých umeleckých školách a venoval sa kritickej praxi, v ktorej tematizoval spoločenskú nerovnosť a jej prejavy nacionalizmu, manipulovania historickej pamäti a symbolických či pragmatických demonštrácií neoliberálneho ekonomizmu v zmätenej postsocialistickej dobe. Často pracoval miestošpecificky a vo svojej tvorbe sa zaoberal praktickými i teoretickými súvislosťami stredoeurópskeho urbanizmu, najmä osobitými historickými vrstvami nedokončených infraštruktúr či súčasných developerských zjednodušení. Z jeho záujmu o historicko-politický kontext vyplývala aj jeho kritika nacionalizmov, ktoré presakujú z politiky (úzko naviazanej na ekonómiu a ideológiu) do každodennosti. V tejto súvislosti často tematizoval flexibilitu dejín ako ich skrytú kontroverznú kvalitu, prinášajúcu stálu premennosť minulosti, usmerňovanej aktuálnou politickou propagandou a samozrejme dejinnými zvratmi.
MICHAL MORAVČÍK (1974 – 2016) študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave sochárstvo v ateliéri Jozefa Jankoviča (Mgr. 1998; ArtD. 2010). Neskôr sa posunul z figuratívnych východísk k diskurzívnej tvorbe a od klasickej sochy k priestorovým inštaláciám, v ktorých stále zohľadňoval mierku figúry. Zvlášť sa zaujímal o každodenne používaný bytový priestor a osobne zažívané prostredie panelákového bytu či sídliska. V roku 2004 získal Cenu Oskára Čepana. Pôsobil ako dlhoročný pedagóg na Pedagogickej fakulte Trnavskej Univerzity ako aj na Fakulte výtvarných umění Vysokého učení technického v Brně a VŠVU v Bratislave. Inicioval niekoľko vplyvných občianskych a umeleckých iniciatív, o.i. Akú sochu do mesta? (2006); Dvadsať rokov od nežnej neprebehlo (2010); Verejný podstavec (od 2010).
text Mira Keratová
Názov výstavy:
UNITED WE STAND, Michal Moravčík Usporiadateľ: Stredoslovenská galéria Spolupráca: Nová synagóga Žilina Vystavujúci autori: Michal Moravčík & Dalibor Bača, František Demeter, Tomáš Džadoň, Jana Kapelová, Svätopluk Mikyta, Lucia Nimcová, Martin Piaček Kurátorka: Mira Keratová Grafický dizajn:Ján Šicko Technická podpora: Marold Langer-Philippsen Miesto:Pretórium, Nám. Š. Moysesa 25, Banská Bystrica Trvanie:15. december 2018 – 31. marec 2019 Vernisáž: 14. december 2018 o 17.00 hod. (piatok)
Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Michal Moravčík: Divided We Fall / Dalibor Bača, František Demeter, Tomáš Džadoň, Jana Kapelová, Marold Langer-Philippsen, Svätopluk Mikyta, Lucia Nimcová, Martin Piaček / kurátorka: Mira Keratová / kurátorská spolupráca v Žiline: Ivana Rumanová / Nová synagóga Žilina / 21. 12. 2018 – 10. 3. 2019
Svätopluk Mikyta / KOLAPS LAPSUS I. / Stredoslovenská galéria / Banská Bystrica / 26. 6. – 1. 9. 2019
SONY DSC
Názov výstavy: Svätopluk Mikyta / KOLAPS LAPSUS I.
Usporiadateľ: Stredoslovenská galéria
Autorská koncepcia: Svätopluk Mikyta
Grafický dizajn: Palo Snoha
Miesto: Bethlenov dom (Kresliareň), Dolná 8, Banská Bystrica
Trvanie: 26. 6. – 1. 9. 2019
Vernisáž: 25. 6. 2019 o 17.00 hod. (utorok)
Stredoslovenská galéria uvádza výstavu nových prác Svätopluka Mikytu KOLAPS LAPSUS I.
Recyklácia farieb, manipulácia s umeleckým odpadom, zbieranie a triedenie civilizačných fragmentov sú východiskami nových obrazov na papieri Svätopluka Mikytu (1973). Od malých “kufríkových” formátov, municióznych, neviditeľných zásahov ceruzou do pôvodného fotografického záznamu, ale najmä od angažovaných politických a historických tém s referenciou k našej stredoeurópskej minulosti (20. storočie) sa autor počas posledných piatich rokov posunul k neviazanej (vizuálnej) slobode. Kontajnery plné plastových sieťovín, stavebné plasty aj vlastný či cudzí umelecký odpad nazhromaždený za roky, nájdené, nezaradené formy a šablóny, pigmenty a nepotrebné plechovky ofsetovej farby z tlačiarní tvoriace environmentálnu záťaž opätovne dostáva do hry, vyťažuje ich potenciál.
Autor mení postupy práce, recykluje aj vlastné staršie diela a motívy, zväčšuje a relativizuje mierku a technológie. Digitálne reprodukcie a zväčšeniny vytvárajú pozadie pre ďalšie vrstvy a autorské vstupy. Monotypia, maľba, linorez, kresba, frotáž… zo zmesi nečitateľného chaosu vyťahuje Mikyta detaily, ktoré prezrádzajú, že obraz bol vytvorený koordinovane. Raz pracuje s farbou a gestom, inokedy na rovnakom kuse detailne prekresľuje šrafúru, z plochy prechádza do priestoru a jeho iluzívnej podoby z digitálnej tlače do reliéfu ofsetovej farby. Opätovne papier pretláča, ceruzou zvýrazňuje či potláča konkrétne motívy, oblieva farbou a necháva ju vytvoriť na papieri farebné chrasty. Skúša všetko a naraz. Akoby už nebol čas formulovať veci postupne a opatrne. Výslednú významovú interpretáciu necháva pre diváka opäť otvorenú.
Zdá se, že keramika si v současném umění získává čím dál větší oblibu. Brněnská Galerie TIC představuje výstavu kurátorské dvojice Svätopluka Mikyty a Zuzany Bodnárové …když keramika ještě nebyla cool, která se zaměřuje na dílo sochaře Imricha Vaneka. „(…) kurátoři tematizují nejen lhostejný přístup k výtvarným realizacím v architektuře z období státního socialismu a související proměnu sociálního statusu umělce, ale zároveň i odstup dějin umění jako oboru vůči autorům, které zařazují do škatulky ‚jenom keramik‘,“ píše v recenzi Veronika Rollová, která mimo jiné upozorňuje na problematičnost dělení užitého a volného umění.
Imrich Vanek je cool
„Vážený pane Mistře,“ oslovuje sochaře Imricha Vaneka (1931−2015) v krátkém dopisu brněnský lékař, který jej osobně nezná. Píše mu, protože během svého pobytu v piešťanských lázních v roce 1990 trávil čas v blízkosti Vanekových keramických stěn a ty na něj zapůsobily tak silně, že autora musel kontaktovat. Výstava kurátorů Svätopluka Mikyty a Zuzany Bodnárové …když keramika ještě nebyla cool v brněnské galerii U Dobrého pastýře umisťuje tento dopis hned v úvodu instalace a využívá ho jako symbolického gesta, které staví do kontrastu s fotografiemi a videem, zachycujícím současný, mnohdy neutěšený stav Vanekových prací pro veřejný prostor, které vytvářel na Slovensku v šedesátých až osmdesátých letech. Ve třech sálech věnovaných pozapomenutému sochaři kurátoři tematizují nejen lhostejný přístup k výtvarným realizacím v architektuře z období státního socialismu a související proměnu sociálního statusu umělce, ale zároveň i odstup dějin umění jako oboru vůči autorům, které zařazují do škatulky „jenom keramik“.
V průběhu 19. století se ustálilo dělení materiálů na vysoké a nízké, spojené s řemeslnou tvorbou, kam se zařadila i keramika. Stejně tak ateliéry na uměleckoprůmyslových školách se obvykle specializovaly na výuku práce s konkrétními materiály a tento princip dělení se propsal do celého uměleckého provozu. Práce s hlínou sice i ve 20. století tvořila neodmyslitelnou součást sochařského vzdělávání a řada sochařů se k ní vracela ve svých volných dílech. Kategorie „sochař“ a keramik“ byly přesto prakticky neprostupné a jen první z nich se dostávalo soustředěné pozornosti historiků a kritiků umění. Záhy po druhé světové válce začali hlíně věnovat intenzivní pozornost malíři – Pablo Picasso začal ve francouzském Vallaurisu vytvářet malované vázy, mísy a talíře, ve stejné době vznikaly keramické objekty Joana Miróa nebo Fernanda Legéra. Hlína se nabízela jako ideální materiál pro zachycení expresivního gesta, navíc se k ní pojily konotace s „primitivním“ uměním nezatíženým akademickou tradicí. Tyto aspekty oceňoval Asger Jorn, soustavně s keramikou pracoval i Lucio Fontana, který zkoumal možnosti narušení povrchu nejen na malířském plátně, ale také v hlíně či kovu. V průběhu padesátých let pak sílil i zájem keramiků o možnosti uplatnění tohoto materiálu v kontextu volného umění. Académie Internationale de la Céramique (AIC) založená roku 1952 v Ženevě si dala za cíl „zrovnoprávnění“ keramiky s ostatními obory. Československo v jejích řadách zastupoval Otto Eckert, vedoucí ateliéru keramiky a porcelánu na Vysoké škole umělecko-průmyslové, kam byl Imrich Vanek přijat ke studiu roku 1956. Studenti se zde v šedesátých letech věnovali vytváření užité keramiky, volné plastiky i návrhů pro architekturu. Vanek absolvoval roku 1962, kdy se v Praze konala Mezinárodní výstava keramiky a představila se tu řada velkých jmen oboru. V lokálním výtvarném tisku se při té příležitosti zapáleně debatovalo o potenciálu tohoto materiálu. Měl s sebou – stejně jako například textilní práce – přinést řemeslné, lidské kvality, které měly stát v protikladu proti chladným, průmyslově vyráběným produktům. V důsledku těchto diskusí byly velmi často vybírány právě práce z „tradičních“ materiálů a postupů, ať už šlo o hlínu, sklo nebo kamenné mozaiky, aby „dotvářely“ soudobou architekturu.
Cílem kurátorů výstavy není komplexní uměleckohistorické zhodnocení autorovy práce, jehož pozůstalost teprve prochází zpracováním, a ani by to na vytyčeném prostoru nebylo možné. Chtějí diváky seznámit s tvorbou opomíjeného autora, proto se nesoustředí jen na díla pro architekturu, která pro ně představují těžiště Vanekovy práce, ale do výběru zařadili i keramické plastiky ze sedmdesátých až devadesátých let. Objekty jsou instalovány v první místnosti podle jednoduchého principu – přitom efektně – od nejmenšího po největší. Prostorová gradace nás přivede až k rozměrným reliéfům určeným pro architekturu v další místnosti. Přesto, že díla nejsou řazena chronologicky, pozorný divák zde najde reflexi silných impulsů výtvarného umění příslušných období. Vanekova práce navazuje na již zmíněný zájem o responzivní kvality hlíny a „primitivní“ umění. Autorův záběr sahá od expresivních prací ze sedmdesátých let, experimentujících se strukturou povrchu (Hudba BBB – Bartók) a sochařským objemem (Tri gule, Žezlo), přes figurativní tendence (Silueta dámy, Torzo) až po hru proti „pravidlům“ materiálu let osmdesátých a devadesátých – ve své Platinové hlavě například Vanek bez skrupulí přetírá bělostný porcelán platinovou glazurou. Jindy využívá schopnosti hlíny zaznamenat nejjemnější dotek, namísto vlastních gest ji však nechává zachytit neméně expresivním způsobem otisk látky. Principem, který používá opakovaně ve svých objektech i pracích pro architekturu je okamžik překvapení, kdy se dílo dramaticky promění při našem pohybu prostorem okolo. Přitom často pracuje s barevným a/nebo materiálovým kontrastem mezi dvěma pohledy, zepředu a zezadu. Jeho práce jsou tak hravé a znepokojivé zároveň: amorfní madony s děťátky mají otvory místo tváří, busta nám místo obličeje nastavuje zvrásněné zlaté prázdno uvnitř své duté hlavy.
Instalace objektů na jediném dlouhém podstavci nám potřebný pohyb kolem děl poněkud ztěžuje, dobře ale komunikuje s fotografiemi Illah Van Oijen na stěně za nimi. Ty zachycují dnešní podobu Vankových interiérových dělících stěn pro slovenské hotely Hutník, Slovan a Gerlach. Díla nejsou zachycena izolovaná a bez lidí, ale naopak v běžném provozu, se vším vizuálním balastem okolo: s nevkusným nábytkem, svítidly a cedulemi. Často zmiňovaný zákon o jednom až čtyřech procentech z rozpočtu každé veřejné stavby, určených v období státního socialismu na výtvarnou výzdobu, byl důsledkem důkladných dobových diskusí o „životním prostředí člověka“. To bylo chápáno široce jako prostor, v němž se lidé denně pohybují a který vzniká jako promyšlené kolektivní dílo, které má obyvatele kultivovat a těšit. V promyšleném koncipování veřejného prostoru ve spolupráci umělců s architekty a designéry byl spatřován skutečně socialistický přístup k prostředí a ke člověku. V socialistickém městě měla být podobě úřadů, parků nebo stanic metra věnována důkladná péče, v zamýšleném kontrastu se západními metropolemi, v nichž podobu těchto míst mnohdy diktovaly komerční zájmy. Právě klíčový aspekt souhry architektury s designem a uměním se ztrácí nejen v případě, kdy jsou konkrétní stavby likvidovány a vybraná díla či kusy nábytku se ocitají jako izolované objekty v depozitářích. Je tomu tak i v situacích, kdy dílo zůstává na svém místě, jeho okolí se však drasticky mění, což je i případ řady Vanekových realizací. V závěru instalace představuje dva rozměrné reliéfy, ranou práci V meste (1964) a Priestor a čas, v němž autor pracuje svým typickým způsobem s kontrastní barevností. Objekty doplňuje lightbox od Hynka Alta, zachycující instalaci Zlatého kruhu na zahradě Vanekovy vily v Bratislavě. Jde sice o lehce nesourodé spojení fotografie a původních uměleckých děl, je to ale pro diváka o jedinečná šance prohlédnout si reliéfy zblízka.
Kurátorský text k výstavě popisuje, jak autor, od šedesátých let plně vytížený navrhováním reliéfů pro architekturu ve spolupráci s Keramickými závody v Rakovníku, s příchodem let devadesátých přestal dostávat zakázky, protože péče o „životní prostředí člověka“ přestala být v popsané podobě aktuální. Přestože se Vanek ve svých plastikách zabýval stejnými otázkami jako jeho současníci pracující s bronzem, sádrou nebo kamenem, ocitl se po roce 1990 mimo okruh autorů, kteří byli zařazeni do nově utvářeného kánonu slovenského umění. Vanek přitom sice důsledně pracoval se specifiky materiálu, ale zabýval se spíše tématy sochařskými a malířskými, a to ve větší míře než řada jeho kolegů-keramiků, pro které hrál srovnatelně silnou roli i čistě keramický kontext. V šedesátých letech mnozí z nich ve svých dílech hledali hranice mezi objektem a nádobou (Lubor Těhník, Kurt Ohnsorg), pro jiné byly tématem prostorové vztahy mezi nádobou a figurou (Djordje Rosić, Theodor Lugs) či různé experimenty s točenými tvary (Jiří Mareš). Československá keramická scéna byla v šedesátých letech velmi vitální. Autoři byli úspěšní v mezinárodních keramických soutěžích (Vanek získal ocenění ve Vallaurisu, Faenze nebo Gualdo Tadino) a hledali nové možnosti tvorby. Součástí tohoto úsilí v celé střední Evropě bylo zakládání mezinárodních keramických sympozií, která měla sloužit jako platformy pro umělecký experiment a jezdili na ně i autoři, které běžně řadíme do kategorie sochařů jako Zbyněk Sekal nebo Karel Nepraš. Vanek se účastnil například sympozií v Bechyni (1978) a Karlových Varech (1988) nebo ve francouzském La Borne (1977). Přesto zůstaly světy „sochařů“ a „keramiků“ oddělené.
Pro současné dějiny umění je Imrich Vanek problematický nejen jako „jenom keramik“, ale i jako autor řady prominentních státních zakázek. V posledních letech však roste zájem nejen o výtvarné dědictví ve veřejném prostoru z období státního socialismu, ale – jak naznačují kurátoři názvem výstavy – keramika začala být tak trochu cool. Pro mnoho současných umělců je jedním z mnoha materiálů, s nimiž ve své tvorbě pracují, řada sympozií keramiky založených v šedesátých a sedmdesátých letech byla po mnohaleté přestávce obnovena (např. Ceramics Art Symposium Gmunden) a ani na nich už účastníci nepracují výhradě s jedním materiálem. Brněnská výstava kurátorů Svätopluka Mikyty a Zuzany Bodnárové představuje první, slibný krok v rámci rozsáhlejšího projektu, na němž se spolu s nimi podílejí i historičky umění Šárka Svobodová a Ľuba Belohradská s architekty Vítem Haladou a Benjamínem Bradňanským. Mohou přitom navazovat na autorovu monografii od Sabiny Jankovičové z roku 2015. Jedním z jejich cílů je zpřístupnění Vanekovy bratislavské vily a její proměna v mezinárodní rezidenční centrum keramiky. Příště se tak možná nevydáme za Vanekovým osobitým dílem do galerie, ale necháme na sebe působit přímo jeho dům jako – slovy kurátorů – „keramický gesamtkunstwerk“.
Imrich Vanek / …když keramika ještě nebyla cool / kurátoři: Svätopluk Mikyta a Zuzana Bodnárová / Galerie TIC: Galerie U Dobrého pastýře / Brno / 16. 5. – 27. 7. 2019
Svätopluk Mikyta / Fragmenty fragmentů / kurátorka: Gabriela Kotiková / Galerie Jelení / Centrum pro současné umění / Praha / 20. 12. 2019 – 12. 1. 2020
Aleš Čermák, Anton Čutek, Revital Cohen & Tuur Van Balen, Isabela Grosseová, Marianne Heier, Kristýna Kulíková, Svätopluk Mikyta / Strieborný závrat / kurátor: Jan Zálešák / Galéria Jozefa Kollára / Banská Štiavnica / 22. 12. 2019 – 20. 3. 2020
STRIEBORNÝ ZÁVRAT / SILVER VERTIGO
kurátor: Jan Zálešák
vystavujúce umelkyne a umelci: Aleš Čermák, Anton Čutek, Revital Cohen & Tuur Van Balen, Isabela Grosseová, Marianne Heier, Kristýna Kulíková, Svätopluk Mikyta
produkcia výstavy: Mária Janušová
technická asistencia: Samuel Chovanec, Zoltán Czakó
grafický design a sadzba sprievodných materiálov: Kristýna Kulíková
príprava 3D modelov zbierkových predmetov Slovenského Banského múzea: Jiří Pec
design kovových stojanov: Samuel Šrom
vernisáž: 21. 12. 2019, 15:52
trvanie výstavy: 22. 12. 2019 – 20. 3. 2020
miesto: Galéria Jozefa Kollára, Nám. Sv. Trojice 8, Banská Štiavnica
Výstava Strieborný závrat představuje výběr uměleckých děl tematizujících těžbu. Pro Banskou Štiavnicu je toto téma ústřední – po staletí její sláva stoupala a upadala s úspěchy těžařských podniků. Dnes se ve městě nachází významné instituce vztahující se k historii hornictví na Slovensku – Slovenské banské múzeum (SBM) a Slovenský banský archív –, zatímco vlastní hornický průmysl zde byl na základě vládních usnesení utlumen v průběhu 90. let minulého století. Výstava Strieborný závrat se pokouší uvést lokální dědictví a sebe-pojetí do dialogu se současným uměním. To se těžbou zabývá z odlišných perspektiv a mimo jiné nám tak umožňuje nahlédnout těžbu jako oblast významně přispívající ke stále akcelerující proměně naší planety v době pozdního kapitalismu. Výběr konkrétních uměleckých děl byl nicméně motivován snahou vyhnout se explicitnímu kritickému diskursu, s jakým se setkáváme v sílícím environmentálním/klimatickém aktivismu. Jazyk umění je primárně jazykem poetickým, nikoli politickým, jakkoli mohou mít obsahy, o jejichž předání umění usiluje, velmi naléhavé politické konotace.
Koncepcia výstavy vznikla v priebehu rezidenčného pobytu v programe TROJICA AIR, ktorú v lete 2019 zorganizovala Banská St a nica Contemporary v rámci projektu Almázia Štiavnica: Mesto kultúry 2019.
Projekt Zlaté časy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia. Fond je hlavným partnerom projektu.
Ľubomíra Abrahámová, Stanislav Balko, Ladislav Čemický, Čierne diery, Robert Dúbravec, Rudolf Fila, Daniel Fischer, Vincent Hložník, Simona Janišová, Michal Kern, Peter Július Kern, Miroslava Kubáňová, Bohuslav Záboj Kuľhavý, Otis Laubert, Martin Martinček, Ladislav Mednyánszky, Juraj Meliš, Dezider Milly, Svätopluk Mikyta, Ján Mudroch, Ján Pálka, Rudolf Sikora, Koloman Sokol, Ernest Špitz, Olja Triaška Štefanović, Jana Šturdíková, Ján Ťupek, Peter Župník, nemecký maliar z 2. polovice 17. storočia, slovenský maliar z 2. polovice 19. storočia, viedenský maliar z 19. storočia / Mikuláš nejestwuje / Kurátor výstavy: Michal Hvorecký / Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa / 2. 7. – 15. 8. 2020
MIKULÁŠ NEJESTWUJE
Miesto: Liptovská galéria Petra Michala Bohúňa
Kurátor výstavy: Michal Hvorecký
Vernisáž: 1.7.2020 o 16:30 hod.
Trvanie výstavy: 2.7.- 15.8.2020
Vystavujúci autori: Ľubomíra Abrahámová, Stanislav Balko, Ladislav Čemický, Čierne diery, Robert Dúbravec, Rudolf Fila, Daniel Fischer, Vincent Hložník, Simona Janišová, Michal Kern, Peter Július Kern, Miroslava Kubáňová, Bohuslav Záboj Kuľhavý, Otis Laubert, Martin Martinček, Ladislav Mednyánszky, Juraj Meliš, Dezider Milly, Svätopluk Mikyta, Ján Mudroch, Ján Pálka, Rudolf Sikora, Koloman Sokol, Ernest Špitz, Olja Triaška Štefanović, Jana Šturdíková, Ján Ťupek, Peter Župník, nemecký maliar z 2. polovice 17. storočia, slovenský maliar z 2. polovice 19. storočia, viedenský maliar z 19. storočia
Spolupráca: Múzeum Janka Kráľa, Slovenské múzeum ochrany prírody a jaskyniarstva, Tranoscius, Fond na podporu umenia
Vo svojom prvom kurátorskom projekte sa spisovateľ Michal Hvorecký zameral na Liptovský Mikuláš ako exemplárne stredoeurópske mesto. Preskúmal jeho dejiny a príbehy ako aj zabudnuté postavy z multikultúrnej histórie liptovského centra. Mesto aj región chápe ako kľúčové priestory identity, kde sa križovali viaceré jazyky a kultúry, a kde sa formovala idea moderného Slovenska. Preskúmal depozitár Liptovskej galérie Petra Michala Bohúňa, vybral viaceré nikdy nevystavené diela zo zbierky a doplnil ich o tvorbu umelcov so vzťahom k miestu a téme. Inšpirovaný svojou celoživotnou fascináciou rozprávačstvom si ako základ svojej koncepcie zvolil mikulášske texty a príbehy. Vychádzal z miestnych dejín evanjelickej kníhtlače, ako aj z osudov rodáka Samuela Fischera, ktorý v nemčine vydával Thomasa Manna či Hermanna Hesseho. Výstavu jej autor vníma ako poctu mestu, jeho obyvateľom aj samotnej galérii a lokálnym inštitúciám. V Liptovskom Mikuláši spolupracoval s Múzeom Janka Kráľa, Tranosciom a Slovenským múzeom ochrany prírody a jaskyniarstva.
Michal Hvorecký (*1976) vyštudoval estetiku na UKF v Nitre. Píše poviedky, romány a publicistiku. Jeho knihy vyšli v prekladoch do mnohých jazykov. Pracuje v Goetheho inštitúte. Venuje sa aj tvorbe pre deti (Bratislava – čarovná metropola, Maliar a chlapec). Prekladá z nemeckého jazyka (Robert Walser, Martin Pollack, Timut Vermes, Dea Loher). Žije s rodinou v Bratislave.
