Martin Piaček, Svätopluk Mikyta, Soňa Kúdeľová, Ivan Šiller, Marek Kundlák, Hauke Harder, Fero Király, Eva Vozárová, Jürgen Rendl, Lucia G. Stach, Robo Kolář, Daniel Grúň / JAMA – 74. ročník Milana Adamčiaka / dramaturgia & kurátorský koncept: Fero Király a EvaVozárová (ooo) v spolupráci so Zuzanou Bodnárovou a Svätoplukom Mikytom (Banská Sta nica Contemporary) / Banská Štiavnica a Banská Belá / 23. – 24. 10. 2020
Architektonické riešenie výstavy Edmund Gwerk – Paralely a paradoxy v Galérii mesta Bratislavy vyvolalo u laickej aj odbornej verejnosti rôzne reakcie. Zuzana Koblišková uvádza v recenzii na výstavu, že exponovanie olejomalieb na vlnité sklolaminátové dosky síce pôsobí rozporuplne, no zároveň ponúka ďalší interpretačný rozmer. Výstava sa postupne presúva do Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici a potom poputuje do Galérie Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici, kde sa Edmund Gwerk narodil.
Hypnotické vlnité línie
Nebude sa to páčiť každému. Edmund Gwerk je klasik. Jeho tvorba má v slovenskom umení nespochybniteľné miesto, a tak experimentálna inštalácia, ktorú v Galérii mesta Bratislavy zvolili kurátorka Zsófia Kiss-Szemán a architekt Jakub Kopec, vyvoláva v laickej aj odbornej verejnosti rôzne reakcie. Sama kurátorka priznáva, že sa stretáva s názormi siahajúcimi od úplného nadšenia až po úplné odmietnutie.
Základným konceptom architektúry výstavy sú krivky a línie, tie sú totiž zároveň hlavným princípom tvorby Edmunda Gwerka. Výstava sa člení na dva hlavné celky. V prvej miestnosti vľavo od vchodu je sústredený archívny výskum kurátorky. V strede miestnosti je zvláštne zvlnený stôl, na ktorom sú inštalované rôzne dokumenty, fotografie, aj Gwerkov skicár z Archívu výtvarného umenia Slovenskej národnej galérie. Vystavený skicár je jedným z dvoch existujúcich Gwerkových skicárov, a tak predstavuje vzácny pohľad do autorovej „kuchyne“ a ukazuje, akým spôsobom dôkladne študoval jednotlivé fragmenty obrazov.
Mnohé z vystavených predmetov v prvej miestnosti sú prezentované prvý raz a spolu s rozsiahlou nádherne spracovanou monografiou autorky výstavy po dlhom čase predstavujú nový pohľad na Gwerkov život a dielo. Na výstave sú aj odkazy na audionahrávky, a tak si návštevník môže prechádzajúc výstavou vypočuť aj autentické slová umelca a jeho názory na umenie či spoločenské dianie. Civilné, a dokonca až intímne fotografie jeho manželky Alžbety Göllnerovej-Gwerkovej sprítomňujú osud veľkej lásky s tragickým koncom. Alžbeta bola literárna vedkyňa, spoločensky sa angažovala za zrovnoprávnenie ľudí a písala o výchove modernej demokratickej ženy. Zapojila sa aj do protifašistického odboja, čo sa jej v roku 1944 stalo osudným. Po jej poprave v Kremničke už Gwerk nedokázal tvoriť a maľoval pravdepodobne len na objednávku. Jej životný osud spracovala dokumentaristka Anna Grusková. Rozporuplné ohlasy na výstavu vyvoláva najmä jej hlavná časť prezentujúca tie najhodnotnejšie diela. Gwerk hľadal inšpiráciu k tvorbe v prírode, no pre neho bolo dôležité uchopiť ju aj filozoficky. Dejiny a teóriu umenia vyštudoval už ako tvoriaci umelec a neskôr o umení písal aj prednášal. Prvú významnú prednášku mal práve po vernisáži spomínanej výstavy v Csákyho škole.
Architekt výstavy Jakub Kopec hľadal spôsob, ako do architektúry pretaviť nielen to, čo je na Gwerkových obrazoch viditeľné hneď „na prvú“, teda krivky, ale snažil sa uchopiť aj niečo z filozofického rozmeru jeho diela. Chápal, že okrem hmoty krajiny sú v Gwerkových obrazoch dôležité aj vzduch a svetlo. Výsledkom sú teda priesvitné vlnité sklolaminátové dosky, na ktorých sú z oboch strán zavesené olejomaľby robustných aj komornejších rozmerov. Priesvitné sklolaminátove dosky sú v dolnej a hornej časti upevnené drevenou konštrukciou. Práve materiál panelu je veľmi problematický, pretože oproti vzácnym olejomaľbám pôsobí až nedôstojne lacno. Avšak práve tento plast vytvára pôsobivú hru svetla napríklad aj nad impozantným obrazom Stredoslovenská krajina z roku 1925. Rozplývajúce sa svetlo z reflektoru zaveseného na strope akoby nahrádzalo slnko, ktoré na Gwerkovom obraze síce nie je, no jasné a výrazné lúče evokujú jeho prítomnosť niekde nad obrazom. Práve takéto pohľady a určitý mentálny odstup dovoľujú návštevníkovi vnímať inštaláciu v kontexte Gwerkovej tvorby a filozofie umenia, ktorú vyznával. Určite by inštalácii prospelo, ak by bola vo väčších priestoroch a návštevník by tak vnímal väčšinu obrazov z väčšieho odstupu. Priesvitný materiál pôsobí veľmi rušivo v momentoch, keď sa z jednej strany pozeráte na menší obraz a z druhej strany je inštalovaný obraz, ktorý ho veľkosťou presahuje. Vtedy zaniká aj ten magický moment svetelnej hry, vďaka ktorému sa inštalácii dajú odpustiť mnohé nedostatky.
Úvod k hlavnej časti výstavy tvoria portréty najmä z letných pobytov v maliarskej kolónii v meste Nagybánya a raná tvorba najmä z prostredia Sitna. V druhej miestnosti kurátorka predstavila Gwerkove diela ovplyvnené Antonom Jasuschom, najmä diela Zrod svetla alebo Hory a východ slnka a Stredoslovenská krajina. Osobitný priestor aj v katalógu dostal obraz Zimný večer, ktorý Gwerk vytvoril na Kopaniciach. Priam mystická atmosféra obrazu odkazuje na Gwerkov obdiv diela El Greca. Z opačnej strany kurátorka rozvíja tému vzduchu a ilustruje ju obrazmi víchric a búrok. Vrchol abstrakcie autor dosiahol v maľbách polí a oráčin. Aj bez zobrazenia pracujúcich ľudí v nich dokázal zhmotniť ťažkú prácu roľníkov. V predposlednej miestnosti Zsófia Kiss-Szemán predstavila menej známe figurálne kompozície. Gwerkove postavy sú na nich akoby zrastené s prírodou, sú až obludne veľké a miestami neforemné, no v kontexte prírodného prostredia, do ktorého sú zasadené, pôsobia ako neoddeliteľná súčasť danej scenérie.
Výstavu dopĺňajú intervencie dvoch súčasných umelcov spätých s prostredím, kde Gwerk vytvoril gro svojich najvýznamnejších diel – s Banskou Štiavnicou a najmä so Sitnom, kde mal niekoľko rokov aj ateliér. Svätopluk Mikyta vníma svoj vstup do výstavy Gwerkovej tvorby ako prepojenie cez ich spoločnú profesiu umelca, odkaz na horizontalitu krajiny, ktorú Gwerk priam velebil. Zároveň v ňom videl šancu zrealizovať svoj dávno plánovaný projekt abstraktných grafických listov a dodať im ďalšiu súvislosť. Mikytove grafiky horizontálnych gradientov vzdušných farieb sú inšpirované neskoršími maľbami Gwerkových polí. Grafiky Svätopluka Mikytu tak súčasným vizuálnym jazykom reagujú na žáner krajinomaľby. Ako matrice autor použil staré linoleum z obydlí v okolí Banskej Štiavnice. Náhodné čiary, „defekty“ tlače, sú vlastne stopy po miestnych obyvateľoch.
Intervencia druhého súčasného autora Matúša Lányiho tiež súvisí s prostredím Banskej Štiavnice a celým konceptom vzdušnej inštalácie či Gwerkovej fascinácie zvlnenými poľami a horizontálnymi líniami. Lányi, inšpirovaný Gwerkovou plenérovou tvorbou, vytvoril land-art. Vybral si zvlnený terén pod štiavnickou kalváriou a „nakreslil naň graf“ porovnávajúci štatistiky predajnosti diel Edmunda Gwerka s Ladislavom Mednyánszkym v jednej aukčnej spoločnosti.
Výstavu Edmund Gwerk – paralely a paradoxy treba vidieť naživo, pretože fotografie, video ani virtuálna prehliadka nedokážu sprostredkovať zážitok z priameho kontaktu a neumožnia návštevníkovi vytvoriť si názor na túto odvážnu kombináciu lacného plastu a olejomalieb. Myslím, že málokto zostane bez názoru a výstavou bude buď nadšený, alebo naopak zhrozený. Edmund Gwerk je jeden z mojich najobľúbenejších autorov a aj napriek určitým nedostatkom vo mne inštalácia zanechala príjemný pocit. Hoci výstava v Galérii mesta Bratislavy už skončila, v priebehu roka sa ešte dostane do Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici a Galérie Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici.
Edmund Gwerk – Paralely a paradoxy / Kurátor: Zsófia Kiss-Szemán / Galéria mesta Bratislavy / 15. 12. 2020 – 13. 6. 2021
Imrich Vanek – Súkromné a verejné / Hostia: Hynek Alt a Illah van Oijen / Kurátori: Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta / Východoslovenská galéria, Košice / 30. 6. 2021 – 12. 9. 2021
Imrich Vanek – Súkromné a verejné
Vernisáž spojená s kurátorským výkladom: 29. 6. 2021 o 18:00
Trvanie výstavy: 30. 6. 2021 – 12. 9. 2021
Kurátori: Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta
Hostia: Hynek Alt a Illah van Oijen
Východoslovenská galéria, Hlavná 27, Košice
Východoslovenská galéria v Košiciach, kultúrna organizácia Košického samosprávneho kraja, pozýva na vernisáž výstavy Imrich Vanek – Súkromné a verejné, ktorá sa uskutoční 29. 6. 2021 o 18:00 vo Východoslovenskej galérii na Hlavnej 27 v Košiciach.
Výstava Imrich Vanek – Súkromné a verejné, predstavuje možné uvažovania a interpretácie umeleckého života i rozsiahleho diela, ukotveného v súkromnom, ale aj verejnom priestore, či v neustále meniacej sa spoločenskej klíme. Kurátori Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta z nespracovanej pozostalosti autora Imricha Vaneka intuitívne vyberajú keramické obrazy, autorský porcelán, poznámky k produkcii práce, súkromné aj dokumentačné fotografie, skice a sadrové modely reliéfov, známe z fasád obchodných domov. Prostredníctvom výberu diel, zasadených do architektúry modelujúcej interiér bytu, sa snažia viesť návštevníka k uvažovaniu nad hodnotou celoživotnej tvorby, keď sa v závere života stane z výtvarníka dôchodca.
Imrich Vanek (1931 – 2015) bol slovenský vizuálny umelec, sochár pracujúci najmä v médiu keramiky. Modelovanie z hliny sa stalo pre 20-ročného Vaneka formou arteterapie po vážnomúraze (železničná havária), ktorá nečakane prerástla do hlbšieho záujmu a vyústila do prihlášky na vysokú umeleckú školu. V Ateliéri keramiky a porcelánu prof. Otta Eckerta na pražskej Vysokej škole umeleckopriemyselnej bola jeho spolužiačkou aj Mária Bartuszová. Po pražskom štúdiu mladý autor nastupuje do Rakovníckych keramických závodov, kde sa dodnes nachádza fabrika na výrobu obkladov a dlažieb. Tu od druhej polovice 60-tych rokov realizuje početné veľkoformátové keramické steny, reliéfy a obrazy, ktoré vytváral v spolupráci s architektami vďaka tzv. Hlave V. Tá hovorila o povinnosti vyhradiť časť rozpočtu určenej na verejné stavby a použiť pre vznik nových umeleckých diel do architektúry. Po roku 1989 veľkoformátovú tvorbu vystriedala komorná, nemenej intenzívna práca vo vlastnom ateliéri na bratislavskej Kolibe.
Výstavu organizuje Banská St a nica Contemporary s finančnou podporou z verejných zdrojov z Fondu na podporu umenia.
Peter Barényi, Maria Bartuszová, András Cséfalvay, Ladislav Čarný, Radovan Čerevka, Ľubomír Ďurček, Pavlína Fichta-čierna, Květa Fulierová, Daniel Fischer, Juraj Gábor, Oto Hudec, Jana Kapelová, Daniela Krajčová, Otis Laubert, Zorka Lednárová, Stano Masár, Ladislav Mednyánszky, Michal Moravčík, Svätopluk Mikyta, Ilona Németh, Vladimír Popovič, Peter Rónai, Veronika Rónaiová, Rudolf Sikora, Viliam Slaminka, Emöke Vargová / Čím chceš byť? Umelec? / Kurátorky: Daniela Čarná, Lucia Kotvanová / Kunsthalle LAB, Bratislava / 23. 7. — 19. 9. 2021
Květa Fulierová: Kresba, 1934 – 35 (vek 3-4 r.). Majetok autorky. Foto: Ema Lančaričová
ČÍM CHCEŠ BYŤ? UMELEC?
Detská tvorba umelcov v Kunsthalle Bratislava
Máte doma odloženú kresbu z detstva? To je otázka, ktorú sme položili niekoľkým desiatkam umelcov rôznych generácií — výsledkom je aktuálna výstava detskej tvorby 26 umelcov a umelkýň, väčšinou zverejnených po prvýkrát.
Otvorenie: 22. 7. 2021 | 17:00 — 20:00
Kurátorky: Daniela Čarná, Lucia Kotvanová
Trvanie: 23. 7. — 19. 9. 2021
Miesto: Kunsthalle LAB
Zastúpení umelci a umelkyne: Peter Barényi, Maria Bartuszová, András Cséfalvay, Ladislav Čarný, Radovan Čerevka, Ľubomír Ďurček, Pavlína Fichta-čierna, Květa Fulierová, Daniel Fischer, Juraj Gábor, Oto Hudec, Jana Kapelová, Daniela Krajčová, Otis Laubert, Zorka Lednárová, Stano Masár, Ladislav Mednyánszky, Michal Moravčík, Svätopluk Mikyta, Ilona Németh, Vladimír Popovič, Peter Rónai, Veronika Rónaiová, Rudolf Sikora, Viliam Slaminka, Emöke Vargová
Detskej tvorivosti sa v každej rodine pripisoval iný význam, ovplyvnený dobou či rodinnou situáciou. Či sa práce z detstva u konkrétneho umelca zachovali súvisí s tým, ako často sa rodina sťahovala, so spôsobom, akým k nej rodičia pristupovali, aj ako ich vníma samotný autor. Známym príkladom je Paul Klee, ktorý svoje detské práce zaradil do súpisu diel a na tvorivosť detí sa odvolával ako umelec, pedagóg Bauhausu a rodič, ktorý podporoval tvorivosť syna Félixa. Klee nebol prvým, kto v histórii umenia odkazoval na detskú tvorbu, ale ako jeden z prvých s ňou pracoval ako s priamym a serióznym zdrojom inšpirácie.
U nás detskú tvorivosť podporovali napríklad Ľudovít Fulla s Mikulášom Galandom, ktorí viedli detské kurzy na Škole umeleckých remesiel (1928 – 1939), neskôr Rudolf Fila či umelci tzv. neoficiálnej scény, ktorí v 70. – 80. r. 20. storočia pôsobili ako progresívni učitelia na základných umeleckých školách (D. Fischer, M. Mudroch, L. Čarný, I. Minárik). Niektorí z nich zapájali detskú tvorivosť do participatívnych projektov (Ľ. Ďurček, J. Koller, D. Tóth), tvorili spolu s vlastnými deťmi (R. Fila, R. Sikora, V. Kordoš, R. Ondak, E. Binder a i.), či reagovali na anonymnú detskú tvorbu.
„Detstvo je široký a mnohovrstevný pojem zahŕňajúci vek do pätnástich rokov. Preto aj materiál ukrytý pod termínom „detská tvorba“ je rôznorodý. Dá sa pomocne rozčleniť podľa vývinových štádií, okolností vzniku, či zobrazovaných tém, spontánnych aj zadaných v školskom prostredí. Nájdeme v nich spontaneitu a autentickosť, v neskoršom veku náznak nastupujúcich stereotypov aj predznamenanie profesionálneho rastu či objavovanie vlastného vizuálneho jazyka. Keď sa zaujímame o detstvo umelca, nahliadame naň „ex post“, s vedomím toho, čo na umeleckej scéne dosiahol.“ hovorí Daniela Čarná, spoluautorka a kurátorka projektu.
Nie je bez zaujímavosti, ak sa nám podarí nájsť vzťah k neskoršej profesionálnej tvorbe umelca. Spomeňme napríklad Vladimíra Popoviča, ktorý vzťah k papieru charakteristický pre jeho tvorbu krkváží a koláží s papierovými lodičkami, získal v detstve, keď rodičia-obchodníci pokryli zem papierom, aby sa deti zabavili kým boli v práci. U Veroniky Rónaiovej nájdeme obrazy s nádychom lyrickej melanchólie, u Petra Rónaia precíznosť práce s materiálom, na detských kresbách Stana Masára piktogramy nemocnice a zákazu rybolovu, u Adrása Cséfalvaya maľby dinosaurov. Svätopluk Mikyta si v tínedžerských rokoch začal kresliť denník a Jana Kapelová napísala poviedku o frustrovanom autobusárovi, Oto Hudec v detstve realizoval nástennú maľbu na stenu školy, Daniela Krajčová kreslila žánrové scény.
„Medzi výtvarníkmi sa mnohí už v detstve vyjadrovali jazykom umenia, objavovali jeho možnosti a snívali o povolaní umelca. Viacerí však mali v pláne venovať sa inej profesii, napríklad vede alebo hudbe, či zamestnaniam ako je veterinárka, smetiar, kaderníčka, zmrzlinárka, paleontológ, kňaz či baleťák. Väčšinou nachádzali podporu v rodine, ale niektorí museli o svoje povolanie bojovať a na umeleckú školu sa hlásiť tajne či opakovane. Viacerí z nich sú aktívnymi pedagógmi a s detskou tvorivosťou sami spolupracujú.“ vysvetľuje Lucia Kotvanová, spoluautorka a kurátorka projektu.
Obdobie umeleckých prvopočiatkov ponúka viaceré doposiaľ neobjavené témy a stojí za to im venovať pozornosť. Detské práce umelcov vznikali často s podporou dospelých, ale niekedy aj bez nej. Ukazujú na význam rozvoja tvorivosti v detskom veku, ktorá môže a nemusí naštartovať neskoršiu dráhu budúcich umelcov. Nestratí sa však ani mimo sveta umenia, pretože podpora každodennej tvorivosti v jej rôznych podobách a odtieňoch má v živote dôležité miesto a podporovať ju sa rozhodne oplatí.
K výstave sa pripravuje vydanie rovnomennej publikácie s rozhovormi o detstve umelcov a jej súčasťou budú aj workshopy a prednášky s témou podpory tvorivosti.
Výstava Súkromné a verejné vo Východoslovenskej galérii predstavuje tvorbu sochára Imricha Vaneka, ktorý pracoval najmä v médiu keramiky. Kurátori výstavy Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta okrem keramických objektov približujú divákom aj Vanekove diela vo verejnom priestore, ktoré predstavujú jeho ikonickú reprezentáciu, píše Zuzana Révészová.
Fyzicky útla, ale obsahovo výživná výstava Zuzany Bodnárovej a Svätopluka Mikytu vo Východoslovenskej galérii v Košiciach dáva priestor objaviť nové vrstvy verejného priestoru pri letných prechádzkach mestom a uvažovať o starostlivosti o kultúrne dedičstvo. Pri predstavách o Imrichovi Vanekovi sa dá preniesť do úvah o dopadoch súkromného života na svet verejný a politický, a to nielen aktívnym vystupovaním navonok, ale aj pozvaním do vnútra domova.
Výstava približuje autora, ktorého ste si mohli všimnúť pri prechádzkach Košicami. Vídame ich od detstva napríklad na obchodných domoch, či iných budovách, tzv. občianskej vybavenosti. Zvláštne, celý život nám Košičanom ten farebný reliéf vlastne automaticky pripomína domov, či obchod v susedstve. Zdá sa, že trochu rozruchu v poslednom období vyvolalo, ak nejaký obchod necitlivo umiestnil na daný reliéf svoj ponukový lístok a tieto diela poškodil. Že ide o autorské dielo významného výtvarníka, nie je veľmi známe. Práve táto výstava robí jeden z prvých symbolických krokov, aby si verejnosť uvedomila, že často anonymné reliéfy a mozaiky na verejných budovách môžu byť významným kultúrnym dedičstvom. Veľmi ťažko sa ochraňujú, lebo sňať ich z fasády a nájsť im iné, dôstojné miesto, nie je až tak jednoduché.
Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta zodpovedne pristupujú k úlohe šíriteľov zvesti o kvalitnej výtvarnej osobnosti. Výstava okrem výberu z diela Imricha Vaneka predstavuje aj apel na zachovanie tvorby, ktorá predstavuje ikonickú reprezentáciu Vanekovej tvorby, teda diela vo verejnom priestore. Realizácia výstavy má viacero vrstiev. Samostatná prezentácia vo Východoslovenskej galérii je relatívne malá, avšak popularizačnú funkciu zabezpečuje jej instagramovateľná inštalácia. Práve prostredníctvom sociálnych médií sa dá nakuknúť na farebné taniere a plastiky, aby sa návštevníčka či návštevník namotivovali zvedavo objaviť ďalšie vrstvy, teda súvislosti tvorby Imricha Vaneka.
Prelínanie súkromného a verejného je centrálnou témou výstavy. Verejné plastiky sú súce ochrany, lebo predstavujú vysoké výtvarné kvality, odrážajú inšpirácie z mnohých zahraničných ciest, či ako sa uvádza v sprievodnom texte, tradície modranskej keramiky a zmes západného humanizmu a kultúry afrických kmeňov. Výrazovosť verejných keramík a bombastické, až luxusné glazúry sú však súčasťou aj Vanekovej súkromnej vily. Práve z pozostalosti v ateliéri vo vile pochádza celá vystavená inštalácia. Dom samotný je vo výstave prítomný prostredníctvom príbehov a interiérových obrázkov. Spolu s prehliadkou inštaláciami vo verejnom priestranstve bolo možné viac vedomostí zistiť zo sprievodného programu. Verejná rovina súkromného domova bola vždy zámerom rodiny Vanekovcov. S cieľom vítať návštevy a hostiť ich v banketovom sále či sále s majestátnym trónom sa však Vanekovcom za života podarilo len krátko. Pozostalosť a súčasná podoba vily ostávajú inšpiráciou pre súčasnú tvorbu a potenciálnu funkciu rezidenčného centra keramickej tvorby.
Práve v reakcii na trend keramiky vo výtvarnom umení, ktoré znovuobjavuje materiálnosť v umení v kontraste s efemérnosťou digitálnej tvorby, vzniká možnosť nadviazať umeleckú tradíciu na významnú osobnosť, ktorá takmer priekopnícky otvorila dvere kombinácie priemyselných inovácií a slobodnej umeleckej realizácie. Možno práve kvôli prílišnej „aplikovanosti“ na architektúru bol Vanek vynechaný zo slovenskej kunsthistórie. Gesto autorov výstavy v priblížení jeho kvalít aj prostredníctvom pripravovanej publikácie tak vyzdvihuje aj politiku pamäti a rovnoprávnosť kvality umenia, ktorá vo svojich dobových súvislostiach mala funkčný ráz, hoci, ako sa uvádza v sprievodnom texte, mal Vanek niekoľko samostatných výstav voľnej tvorby a využil ich ako príležitosť uviesť svoju estetiku ako istú formu keramického programu.
Politický podtext výstavy tvorí aj inštitucionálny rámec tzv. Hlavy 5, teda percenta na umenie, ktoré sa investovalo v rámci verejných stavieb na umelecké diela. Výstava síce toto východisko nevyzdvihuje, ale okrajovo spomína ako dôležitý zdroj možnosti tvoriť a možnosti získať dostatok finančných prostriedkov v rámci rozsiahlej umeleckej práce, ktoré pomohli zafinancovať stavbu vily. Verejné prostriedky sa tak stali zdrojom pre súkromné projekty a tie mali byť jednak priestorom pre verejnú funkciu vily (ako uviedla Šárka Svobodová v prednáške, na rozdiel od rodinného domu má vila plniť verejné, či kultúrne alebo politické funkcie).
Hlava 5 v mnohých diskusiách rezonuje ako ideálny model kultúrnej politiky, ktorý podporuje estetiku verejných priestranstiev a úctu k tvorcom, ktorí svoje diela umiestňovali vo verejnom priestore. Momentálne je však množstvo z týchto diel mimo dosahu starostlivosti verejných inštitúcií. Verejné budovy sú často v súkromných rukách a ich zachovávanie nebýva často prioritou. Ocenenie hodnoty takýchto diel, ktoré je predmetom napríklad výstavnej a kunsthistorickej práce, môže aspoň na lokálnej úrovni podnietiť uvedomenie a snahu spojiť aktérov, ktorí sa podieľajú na starostlivosti o tieto priestory, aby k dielam aspoň pristupovali so zaslúženou citlivosťou.
Imrich Vanek – Súkromné a verejné / Hostia: Hynek Alt a Illah van Oijen / Kurátori: Zuzana Bodnárová a Svätopluk Mikyta / Východoslovenská galéria, Košice / 30. 6. 2021 – 12. 9. 2021
Július Koller. Futurologická Kultúrna Situácia (U.F.O.) / hostia: Svätopluk Mikyta, Július Fujak / kurátor výstavy: Daniel Grúň / Piešťanská mestská galéria / 17. 9. — 6. 11. 2021
Názov podujatia: JÚLIUS KOLLER. FUTUROLOGICKÁ KULTÚRNA SITUÁCIA (U.F.O.)
Mestské kultúrne stredisko mesta Piešťany v spolupráci s Július Koller Society, Bratislava
Druh podujatia: výstava
Termín podujatia:17. 9. — 6. 11. 2021, otvorenie 16. 9. o 18:00
Miesto konania:Piešťanská mestská galéria, Beethovenova 1
Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
autorka fotografií: Květoslava Fulierová
hostia: Svätopluk Mikyta, Július Fujak
priestorové riešenie: Matej Gavula
grafický dizajn (plagát a skladačka): Ľubica Segečová
produkcia: Zlata Borůvková
digitálne reprodukcie: Leontína Berková
kurátor výstavy: Daniel Grúň
Slovami Daniela Grúňa o tvorbe Júliusa Kollera:
Každý sa nejakým spôsobom vyrovnávame z okolnosťami vlastného pôvodu. Rodisko je často práve tým tajomným miestom, ktoré ukrýva nevypovedané záhady. Sústreďuje zdroje spomienok z detstva, a tým sa stáva akýmsi celoživotným útočiskom nielen v časoch osobnej krízy. Keďže umelci zvyčajne veľmi skoro rodisko opúšťajú, k tejto téme sa neskôr v tvorbe často vracajú. Tak sa k nej viaže celý rad asociácií, ktoré môžu mať dôležitú výpovednú hodnotu vo vzťahu k celému dielu. Zobrazenia rodného domu, rodnej dediny a návraty do rodného mesta alebo rodného kraja nesú so sebou odkazy k spoločenskému postaveniu, radostiam a traumám detstva, prípadne získajú príchuť nostalgie za časmi dávno stratenými.
Július Koller (1939 — 2007) sa ako konceptuálny umelec identifikoval s U.F.O.-nautom J.K., takže jeho pôvod nebol tak celkom výhradne pozemský, ale tiež aj mimozemský a vesmírny. Prvé roky života strávil so svojimi rodičmi v Piešťanoch, ktorí pracovali v kúpeľoch. Keďže jeho matka bola karpatská Nemka, museli sa počas oslobodzovania skrývať v neďalekej Nitrianskej Blatnici. Otázku pôvodu a osobnej identity rozpracovával vo svojej rozsiahlej tvorbe intenzívne po celý život.
Keď v polovici šesťdesiatych rokov 20. storočia vstúpil na umeleckú scénu, začal využívať nekonvenčné postupy, aby sa svojou prácou vymedzil voči umeleckému formalizmu a všetkým druhom estetizmu. Namiesto zavedených umeleckých smerov vlastné úvahy nasmeroval k osobnej tvorbe novej reality v priebehu každodenného života, sústredil sa na živú kreativitu a novú kozmohumanistickú kultúru. Koller realizoval svoje umelecké činy — obrazy aj akcie — predovšetkým ako hry, intervencie, a dal im názov „kultúrne situácie”. Preto aj odkazy k rodisku majú v jeho tvorbe podobu performatívnych a fotografických vstupov do rôznych prostredí.
Výstava predstaví výber prác, ktoré sa špecificky viažu k Piešťanom a okoliu. V júni roku 1970, kedy sa zúčastnil legendárnej exteriérovej výstavy Polymúzický priestor. Socha, objekt, svetlo, hudba v Piešťanoch, realizoval svoju účasť ako herný priestor s odkazom na rodný dom (budova Kursalónu) v prostredí Mestského parku. Na jednotlivých zastaveniach sa mali diváci koncentrovať na pozorovanie neidentifikovateľných lietajúcich objektov (U.F.O.). Na línii medzi dôverným a odcudzeným, medzi miestom rodiska a nepoznanými mimozemskými svetmi, z perspektívy ktorých spätne hľadíme na svet, vzniká na báze interakcií nová kozmohumanistická kultúra a osobná identita.
V osemdesiatych rokoch Július Koller opakovane Piešťany navštívil, keďže ako lektor sa zúčastňoval sympózií amatérskych výtvarníkov v neďalekých Moravanoch nad Váhom. V roku 1988 vzniklo niekoľko dôležitých performancií vo fotografickom zázname, realizovaných v spolupráci s Květoslavou Fulierovou. Ich spoločným znakom je telesná interakcia s vybranými realitami, konkrétne s budovami ako miestami kultúrneho, spoločenského, ale tiež aj osobného významu. K týmto budovám sa Koller stavia ako performer. Zdvíha k ním ruku, dotýka sa ich, dopĺňa ich dodatočnými významami vlastnou figúrou, gestom a označením. Koller pri práci s fotografiou seba ako performera využíva označenie priestoru figurálnym znakom tela a zároveň tiež pojmom špecifického kódu U.F.O., ktorý je súčasťou jeho osobného lingvistického systému: Konceptuálna kultúrna situácia (U.F.O.),Futurologická kultúrna situácia (U.F.O.), Osudová kultúrna situácia 1. (U.F.O.), Osudová kultúrna situácia 2. (U.F.O.), Kultová kultúrna situácia (U.F.O.). Väzba kultúrnych situácií na mýtus o pôvode, o stratených civilizáciách a zmiznutých objektoch otvára všedný svet pôsobeniu neznámych činiteľov prichádzajúcich z vesmíru, a pomáha nám uchopiť jeho tajomný, záhadný a nepoznaný rozmer. Výstava je komponovaná ako herné prostredie v spolupráci s intermediálnym sochárom Matejom Gavulom. Súčasťou tohto prostredia je grafický cyklus Svätopluka Mikytu, v ktorom voľne nadväzuje na haptickú hru s farbami a odpadovými materiálmi, kde má dôležité miesto ich recyklácia a opätovné využitie. Ďalším hosťom je hudobný estetik a skladateľ experimentálnej hudby Július Fujak, ktorý pre výstavu realizuje sónicko-hudobnú performanciu.
Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Milan Adamčiak, Erik Binder, Gabika Binderová, Ján Budaj, Martin Burlas, Jozef Cseres – Viktor Pantůček, Pavlína Fichta Čierna, Hugh Davies, Jarmila Džuppová, Stano Filko, Tara Fracalossi, Juraj Gábor, Oto Hudec, Matej Gavula, Peter Kalmus , Michal Kern, Michal Kindernay, Fero Király, Marek Kuboš, Katalin Ladik, Zorka Lednárová, Thomas Lail, Dominika Ličková, Peter Liška, Vlado Martek, Daniel Matej, Juraj Meliš, Svätopluk Mikyta, Michal Murin, Katarína Poliačiková, Rastislav Sedlačík, Boris Sirka, Martin Špirec, Gréta Mária Srnová, Lucia Tallová, Miloslav Topinka, Martin Vongrej, Jana Želibská / Stratený človek / Kurátorka: Lucia G. Stach / JAMA – 75. ročník Milana Adamčiaka / Banská Štiavnica, Banská Belá, Podhorie / 22. 10. – 26. 11. 2021
Vernisáž • 22. 10. – 23. 10. 2021 v Banskej Štiavnici a Banskej Belej
V čase podujatia JAMA – 75. ročník Milana Adamčiaka sa po prvýkrát uskutoční paralelná samostatná výstava Stratený človek.
Stratený človek je koncipovaný ako intermediálne prostredie presahujúce steny výstavnej siene. “Základným táborom“ bude Parter_BCS, galerijný priestor rezidenčnej platformy Banská St a nica Contemporary, no výstava bude otvorená aj vstupom v inom priestore, vonku i vnútri.
Viacgeneračná medzinárodná výstava pracuje s geniom loci „vnútrozemia“ mesta a okolia Banskej Štiavnice a Banskej Belej, kde žil v posledných rokoch Milan Adamčiak. Projekt sleduje tému interakcie umelkýň/ umelcov z rôznych oblastí umenia s inými ľuďmi, ako aj s meniacim sa svetom, v ktorom žijú.
Projekt ponúka autentické autorské vyjadrenia k prežívanej realite v rôznych obdobiach od 60. rokov 20. storočia, až po tie, čo pracujú s aktuálnymi globálnymi aj lokálnymi skúsenosťami v post-pandemickej dobe.
Umelkyne a umelci:
Milan Adamčiak, Erik Binder, Gabika Binderová, Ján Budaj, Martin Burlas, Jozef Cseres – Viktor Pantůček, Pavlína Fichta Čierna, Hugh Davies, Jarmila Džuppová, Stano Filko, Tara Fracalossi, Juraj Gábor, Oto Hudec, Matej Gavula, Peter Kalmus , Michal Kern, Michal Kindernay, Fero Király, Marek Kuboš, Katalin Ladik, Zorka Lednárová, Thomas Lail, Dominika Ličková, Peter Liška, Vlado Martek, Daniel Matej, Juraj Meliš, Svätopluk Mikyta, Michal Murin, Katarína Poliačiková, Rastislav Sedlačík, Boris Sirka, Martin Špirec, Gréta Mária Srnová, Lucia Tallová, Miloslav Topinka, Martin Vongrej, Jana Želibská
Svätopluk Mikyta: New Nature / Galéria SODA, Bratislava / 28. 10. – 19. 11. 2021
Svätopluk Mikyta (1973) je vizuálny umelec a vysokoškolský pedagóg, spoluzakladateľ rezidenčnej platform Banská Stanica Contemporary. Žije na vidieku, pracuje v meste. Od roku 2011 vedie Ateliér kresby a grafiky na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne. V roku 2003 bol finalistom Ceny Oskára Čepana, v roku 2008 sa stal jej laureátom. V roku 2011 získal hlavnú cenu Strabag Art Award. Jeho diela sú zastúpené v mnohých domácich a zahraničných zbierkach – napr. Slovenská národná galéria, Sbírka Marek, MUDAM Collection, Luxemburg, The Art Institute of Chicago, Städtische Galerie Biettigheim – Bissingen, Uměleckoprůmyslové museum Praha, Galéria mesta Bratislavy, Mezinárodní muzeum keramiky v Bechyni a ďalšie.
Autor sa venuje kresbe, grafike, keramike a experimentom s „tradičnými“ technikami, ktoré prepája do bohatých inštalačných celkov. V ostatných rokoch v súvislosti s intenzívnym pohybom aj pobytom na vidieku zbiera v prírode naturálie, organický materiál, huby, kamene, kôru a iné prírodniny, ale aj plastový odpad či kovové fragmenty „zabudnuté“ na poliach a v lesoch v snahe budovať prirodzenú, človeku bližšiu a udržateľnejšiu vizualitu založenú na princípoch apropriácie a recyklácie.
Projekt z verejných zdrojov podporil formou štipendia Fond na podporu umenia.
Milan Adamčiak, Erik Binder, Gabika Binderová, Ján Budaj, Martin Burlas, Jozef Cseres – Viktor Pantůček, Pavlína Fichta Čierna, Hugh Davies, Jarmila Džuppová, Stano Filko, Tara Fracalossi, Juraj Gábor, Oto Hudec, Matej Gavula, Peter Kalmus , Michal Kern, Michal Kindernay, Fero Király, Marek Kuboš, Katalin Ladik, Zorka Lednárová, Thomas Lail, Dominika Ličková, Peter Liška, Vlado Martek, Daniel Matej, Juraj Meliš, Svätopluk Mikyta, Michal Murin, Katarína Poliačiková, Rastislav Sedlačík, Boris Sirka, Martin Špirec, Gréta Mária Srnová, Lucia Tallová, Miloslav Topinka, Martin Vongrej, Jana Želibská / Stratený človek / Kurátorka: Lucia G. Stach / JAMA – 75. ročník Milana Adamčiaka / Banská Štiavnica, Banská Belá, Podhorie / 22. 10. – 26. 11. 2021
Rainer O. Neugebauer, Peter Graham, Michal Kindernay, Jozef Cseres, Viktor Pantůček, Peter Kalmus, Michal Murin, Michal Matejka, Slávo Krekovič, Zuzana Husárová, Viktor Fuček, Katarína Poliačiková, Martin Burlas, Svätopluk Mikyta, Ürenä Üzā / Dramaturgická koncepcia: Fero Király, Eva Vozárová / JAMA – 75. ročník Milana Adamčiaka / Banská Štiavnica, Banská Belá, Podhorie / 22. –23. 10. 2021
Július Koller – Svätopluk Mikyta / Odpadová kultúra 1966 – 2021 / Spoločnosť Júliusa Kollera, Bratislava
Július Koller – Svätopluk Mikyta: Odpadová kultúra 1966 / 2021
Kombinovaná technika (ofsetová tlač, monotypia, materiálová koláž na papieri), rozmer 44,9 x 32,6 cm. Signovaný a opečiatkovaný náklad šesťdesiat kusov. Návrh obalu Palo Bálik.
Séria ôsmych grafík založených na materiálových kolážach Júliusa Kollera z roku 1966 nesie názov Odpadová kultúra. Svätopluk Mikyta koláže digitalizoval a premenil na grafiky, do ktorých ďalej vstupuje farebnou monotypiou a pridáva ďalšiu vrstvu koláže. Výsledkom je bravúrne trompe-l’œil prepojenie koláže a grafiky. Dialóg dvoch výtvarníkov ponúka hru s haptickými vlastnosťami a farebnými nuansami odpadových materiálov, kde má dôležité miesto ich recyklácia a opätovné využitie.
SPOLOČNOSŤ JÚLIUSA KOLLERA je neziskové občianske združenie, ktorého cieľom je uchovávať, skúmať, zvýznamňovať a zverejňovať umelecký odkaz Júliusa Kollera. SJK organizuje domáce i medzinárodné projekty a aktivity vo sfére súčasného umenia, dejín umenia, vizuálnych štúdií a kultúrnej teórie. Disponuje zbierkou diel, archívom a komplexnou dokumentáciou umelcovej tvorby, ktorú využíva ako výskumnú a študijnú jednotku a taktiež ako miesto pre verejnú diskusiu a reflexiu.
